Sedemnásť rokov po odchode srbských ozbrojených a bezpečnostných síl a osem rokov po vyhlásení nezávislosti Kosovo ako nezávislý štát uznáva 113 krajín a neuznáva 90 vrátane všetkých najväčších krajín Latinskej Ameriky, ako aj Ukrajina, Španielsko, India, Grécko, Mexiko a ďalšie. Ako sa teda žije v takomto stave polo-existencie?

Rahovec

Rahovec

Stopy vojny

   Kam sa v Kosove pozriete, nájdete následky bojov. Na domoch sú stopy po strelách a granátoch, ešte aj v centre Rahovaca sú vypálené domy a obchody. V Prizrene, meste na juhu Kosova, ktorý historickým významom predčí Prištinu, Albánci pod prizrenským hradom ešte v roku 2004 vypálili srbské domy a chrám. V chráme rozstrieľali staré fresky, ale hlavné múry sa zachovali a tak sa o pamiatku stará Alexander, Srb, ktorému tiež vypálili neďaleký dom. Ale vrátil sa pred tromi rokmi, lebo mu ho veľmi pekne zrekonštruovala britská nadácia! To je tu priam pravidlom – v Rahovaci Turistické centrum financovala USAID a pitnú fontánku zasa švajčiarska nadácia Helvetas.

Vypálený chrám

Vypálený chrám

Opýtal som sa Alexandra, ako sa teda žije teraz Srbom v Kosove. Odpovedal: „Teraz už dobre.“ A to ma zaujalo. Na to „dobre“ som bol naozaj zvedavý.

Srb a jeho dom

Srb a jeho dom

Treba povedať, že aj súčasná kosovská vláda označuje útoky na srbské pravoslávne chrámy za vandalstvo. Tak to hlása aj veľká tabuľa pred katedrálou svätého Juraja v centre Prizrenu, ktorú stráži zosilnená policajná hliadka – a nudí sa. A tak to je prakticky všade. Tieto chrámy sú chránené, ale tiež zväčša zatvorené. Nádherný kláštorný komplex v údolí nad mestečkom Deçani je výnimočne otvorený návštevníkom a má aj suvenírový obchodík, ale to preto, že ho chránia mierové sily K-force. Albánsky taxikár tam ani nechcel ísť, že ho nepustia. „Teba nepustia, mňa pustia,“ povedal som mu a tak sme došli až po betónové zátaras& s ornamentálne situovaným obrneným transportérom, kde nikto nebol. Keď sme došli ku kláštoru, pri vchode sme našli stanovište s guľometnými strieľňami, kde opäť nikto nebol.

Kláštor v Dečani I

Kláštor v Dečani I

Kláštor v Dečani II

 

Slovinských vojakov K-force som našiel až na nádvorí na verande hospodárskej budovy, ako hrajú karty. Len jeden z nich formálne kontroluje pasy návštevníkov, aj to až na odchode. Ako osamelý novinár som sa pri vchode míňal z miestnymi Srbmi, ktorí prišli obzrieť kláštor autobusom práve z Rahovca. Je to paradox, ale po odtrhnutí Kosova od Srbska bol kláštor nielen noblesne zrekonštruovaný, ale ešte aj rozšírený o ďalšie budovy! A treba jasne povedať, miestna ostraha K-force by proti útoku rozvášneného davu nič nezmohla. Lenže žiadny rozvášnený dav sa tu nekoná. Aj preto je tu služba v mierových silách, kam patria okrem Slovincov a Talianov aj Rakúšania, skôr turistickým výletom a takých uniformovaných výletníkov nájdete po celom Kosove.

Kláštor v Dečani III

 

Je tu pokoj?

   Keď som sa chystal do Kosova, tak mi z ich turistickej kancelárie odporučili z atrakcií mesta Rahovec okrem iného aj návštevu vinárskej obce Velika Hoca, kde žijú výhradne Srbi. Všetky názvy obcí sú uvedené aj v srbčine. Pravda, väčšinu tých srbských názvov z tabúľ pri malých dedinkách, odkiaľ Srbi nedobrovoľne odišli, ktosi zamazal. Našinec tu logicky v komunikácii s miestnymi použije najskôr materinský jazyk, v tomto prípade slovenčinu. Automaticky odpovedajú srbsky. Všetci kosovskí Albánci srbčinu, či srbo-chorvátčinu, prirodzene ovládali. Preto nerobí problém sa s nimi dohodnúť. Jediný raz som započul (aj to od chrbta a polohlasom) protest, keď sme vchádzali do miestneho kultúrneho domu pomenovaného po padlom bojovníkovi UÇK a ja som (ako inak) pozdravil po srbsky. Ako to vlastne je, som sa teda rozhodol preveriť prechádzkou po severnej časti mestečka Rahovec, ktorú obývajú Srbi.

Klub pre deti

Klub pre deti

Ako obvykle, miestny pravoslávny chrám bol zamknutý a izolovaný vysokým múrom. Ale ani blízka albánska historická veža s hodinami nebola prístupná. Bránka zatvorená, schody k veži zarastené burinou a krovím, hodiny dávno nefunkčné. Ale ochotne ma k nej priviedol miestny Albánec, aj keď som sa ho na cestu pýtal lámanou srbčinou. Domy sú tu zväčša ošarpané, ale to je aj inde. Miestne centrum pre deti zamrežované a zamknuté. Nikde na svete som nevidel kontajnery na odpadky v takom stave rozkladu. Až neskôr som zistil, že odpad sa tu nevyváža ani z albánskych častí. A to majú starostu pôvodne vyštudovaného biológa, tak by mohol tušiť, akú časovanú bombu v meste má. Málo ľudí vidieť na ulici, je to tu ako vymreté. Ale ak sa zjavia, usmievajú sa a radi odpovedajú na srbský pozdrav. Pomaly som prešiel touto časťou a bez toho, aby som si to všimol, ocitol sa na albánskej strane dlhej ulice. V miestnom obchodíku som si dal pivo, ktoré aj sami pijú (veď sú, hoci ako moslimi, aj veľkými producentmi vína) a dozvedel sa, že sem Srbi nakupovať nechodia. Majú svoj obchodík. Ale v debate nad tým pivom som objavil, že kosovskí Albánci majú veľmi triezvy pohľad na politiku. Oni aj Srbi sa jednohlasne zhodnú, že najlepšie bolo za Tita. Súčasné Kosovo je paralyzované korupciou a rodinkárstvom. Uznávajú aj už zosnulého Rugovu, čo chcel všetko riešiť zmierlivo a nielen pre Albáncov. Bývalého veliteľa UÇK a súčasného prezidenta Taćiho považujú za mafiána, čo si kúpil hlasy voličov a teraz rozkráda krajinu. Ameriku obdivujú, ale americká základňa v nich už také nadšenie nevzbudzuje. Americkí vojaci sa tu totiž pohybujú ako duchovia a účel tej základne, keď sú tu sily K-force, ostáva záhadou. Pozoruhodné je, že hoci všade je vidieť kombináciu kosovskej a albánskej vlajky, v skutočnosti to spojenie nechcú pre historické a aj povahové rozdiely. O tých druhých (Albánci o Srboch a naopak) pred cudzími nehovoria a robia všetko preto, aby konečne mohli žiť zasa normálnym životom.

Kosovo na tanieri

   Kosovo je čiernou dierou na našej mape, oficiálne ako štát pre nás vlastne ani neexistuje. O to prekvapujúcejšie pre našinca môže byť poznanie, ako dobre si vedú v pestovaní vína a gastronómii obecne. A o to viac, že tu všade ešte vidno stopy po ničivej občianskej vojne.

Kosovo je kuriózne tým, že hoci ide o moslimskú krajinu, nielenže pivo a víno pijú, ale ho aj produkujú. Obľúbené je pivo Peja z rovnomenného mesta a v blízkom mestečku Rahovec je dvanásť súkromných vinárstiev. A to najväčšie z nich je zároveň aj druhým najväčším v Európe!

Prechádzka sobotným trhom v Rahovci vás očarí bohatosťou tohto kraja. Ponuke dominujú nádherné, veľké papriky – 6 kilo za 1,5 eura. Jedno kilo melónov dostanete za 10 centov. Na predaj sú aj vajcia, veľké šťavnaté paradajky, cibuľa, strukoviny, dokonca baly sena, ďalšia časť trhu tu je so sliepkami, kohútmi a kačkami, ktoré na naše pomery vôbec nešetria, a tretia časť trhu patrí bežnému spotrebnému tovaru vrátane ich tradičných čiapok „plis“.

Trh v Rahovaci I

Trh v Rahovaci I

 

 

V reštauráciách si treba zvyknúť na to, že pivo podávajú hlavne fľaškové a tretinka vás vyjde od 1,00 až po 1,20 eurá. Na letisku v Prištine dokonca 2,80 eur (Laško), či 3 eurá (Peja). Pozoruhodné je, že v reštauráciách aj víno podávajú v malých fľaštičkách, ako v lietadle, niektoré z roku 2013. Jedlo je tu lacné a bohaté. Tzv. pikota za 4 eurá predstavujú dva veľko-rezne, hubová omáčka s húževnatými kúskami húb, nastrúhaná mrkva a kapusta, varené zemiaky, hranolky a štipľavá nakladaná paprika. Porcia je obrovská a dá zabrať aj veľkému jedákovi. Za výber miestnych špecialít v meste Peje zaplatíte 4,40 eura. Na tanieri nájdete tri mäsové čufty (okrúhle), tri krát qebapa (pripomína čevabčiči), dve klobásky (zvané viršle) a chlieb (šamuni).

Mäsová zmes

Mäsová zmes

Keď si dáte známe balkánske mäsové jedlo Pleskavica, vyjde vás to na 2,50 eur. Šálka zeleného čaju vás vyjde na 50 centov a na WC zaplatíte 30 centov. Hostel v malebnom meste Prizren stojí na noc 11 eur, hotelíky v centre vás ubytujú v priemere za 20-25 eur. V centre tohto mesta dostanete Hamburger za 1,50 eur; Bigburger za 2,80 eur; Hot-dog za 1,20 eura, sendvič za 1,5 eura, omeletu za 2 eurá a palacinku (s pre nás pozoruhodným názvom Pallaquinka) len za jedno euro. Tieto ceny nemusíte prepočítavať zo žiadnej exotickej kosovskej meny, pretože si tu potichu adoptovali euro, ktorým sa platí ako oficiálnou menou.

To, že sa táto krajina ešte len spamätáva z vojnového konfliktu vám pripomenie fakt, že okrem miestneho kvalitného vína tu nekúpite nič (ani cukrovinky apod.), čo by ste mohli doniesť domov, ako domáci produkt.

 

Aj vinobranie iné

   Obyvatelia Kosova sa majú lepšie, než by sme si mysleli a horšie, než by oni sami chceli. Názorným príkladom je ich vinobranie, ktoré prebehlo v mestečku Rahovec len týždeň pred tým v bratislavskej Rači. Áno, hoci my máme predstavu krajiny devastovanej občianskou vojnou (a ona devastovaná stále ešte čiastočne je), žijú nám podobným životom. Veď nás a ich spája produkcia vína!

Mnohých iste prekvapí že v tejto moslimskej krajine (na moslimskú vieru konvertovali za Osmanskej ríše) sa nielen pije, ale aj produkuje víno. V tomto mestečku je dokonca vinárstvo, ktoré má byť druhé najväčšie v Európe. Takže majú aj vínny festival. A tu začínajú rozdiely.

Kosovskí vinári nepoznajú burčiak, respektíve ten im prešumí v sudoch bez toho, aby z neho mali osoh, ako tí naši. Veď si to povedzme jasne – burčiak je najľahší a najefektívnejší kšeft našich vinárov. A to nehovoríme o tých, čo ho pančujú jablkovým muštom a inými zverstvami. Takýto polotovar by kosovskému vinárovi nenapadlo predávať.

Vínny festival

Vínny festival

Ale čo sa týka organizácie vinobrania – tam sme pred tým, čo sa uskutočňuje v centre kosovského vinárstva, na míle vpred. V prvom rade vôbec netušia o pridanej hodnote takéhoto podujatia. Takže sú tu len stánky jednotlivých vinohradníctiev, tých je tu dvanásť. A chýba všetko to, čo prispieva ku konzumácii vína – dobré jedlo (u nás už tradičná cigánska, či lokše), ale aj remeselné výrobky, či od minulého roku v Rači dokonca aj ponuka miestneho antikvariátu. K tomu atrakcie pre deti a program na troch pódiách. To tam nepoznajú.

V Rači bolo počas vinobrania aj výtvarné sympózium, ktorého výsledky si mohli návštevníci pozrieť v Červenej lisovni pri Nemeckom kultúrnom dome. Zato v Rahovaci mali počas vínneho festivalu medzinárodný literárny festival Poézia a víno, organizované miestnym excelentným básnikom Fahredinom Shehu. Vínnym festivalom sprevádzala slečna Saranda z Turistického centra financovaného USAID.

V Rahovci sa navyše nechvália najnovšími a najstaršími traktormi, ale americkou limuzínou. Lebo Amerika tam má dnes ešte stále dobrý zvuk, hoci aj oni pomaly triezvejú z toho nadšenia. Ale zabávať sa vedia, islam-neislam, tak ako my, či možno aj dlhšie. V Rahovaci na vínnom festivale do tretej ráno!

 

Reportáž je zložená z textov publikovaných na Trend.sk, Neviditelnypes.cz a SME.blog.

Článok vznikol s podporou grantu Literárneho fondu v Bratislave.