Toto prekvapujúce, ale logické, poznanie som musel zobrať na vedomie už v Ledig House, spisovateľskej kolónii v údolí rieky Hudson nad New Yorkom, čo je spisovateľský raj, ale – s muchami. Jedna obývacia budova totiž bola prerobená zo stajne a tie muchy tam už zostali. Boli ich stovky, tisíce. A boli všade. Ale koniec-koncov dalo sa na ne zvyknúť.

Kto by si však pomyslel, že narazí na otravný hmyz aj vo Švajčiarsku! Pre spisovateľov tam venovali svoj zámoček, či skôr panský dom, v dedinke Lavigny slávny nemecký vydavateľ Ledig Maria Rowohlt a jeho žena Jane. Pán Rowohlt založil svoje impérium doslova z trosiek Tretej ríše, keď bolo všetko rozbombardované a tak prvé knihy Nabokova, či Hemingwaya vydával ako noviny. Veď v salóne rozmerov školskej telocvične s výhľadom na Ženevské jazero ostal aj hrubý fascikel ich vzájomnej korešpondencie s týmito dvomi ale aj ďalšími svetovými autormi.

Salón v Château de Lavigny

Salón v Château de Lavigny

A keď ste si sadli na veľkorozmerný gauč, aby ste si tú korešpondenciu prezreli, za vami sa na okennej rímse len tak povaľovala voľne pohodená keramika od Picassa.

V tom salóne rád hrával sused Phil Collins na klavíri, lebo jedna stena bola len zo zrkadiel, ktoré pomáhali zvláštnej akustike celého priestoru. A keď tu nehral akurát tento svetový rockový hvezdoň, tak bol za tou stenou ukrytý kumbál s aparatúrou prepojenou na celý dom.

Starali sa tam o nás skutočne vzorne. A v tomto raji majú komáre. Teda vlastne komárice. Ale nie tak ako u nás – otravné a bodavé. Toto boli špeciálne beštie pestované na spisovateľskej krvi. Mali fantáziu a boli zákernejšie, než literárni kritici. Darwinisticky je to ich bzučanie nezmysel, lebo sa prezrádzajú. Jediné vysvetlenie je lamarckistické s pomocou Božej ruky. Komárice totiž asi určite vymyslel Lucifer. Pán Boh sa však nad ľuďmi zľutoval a v poslednej chvíli tvorenia im namontoval malú varovnú sirénku. Žiaľ, s diabolsky ostrým zvukom. A tento zvuk sa ozýval vždy, keď ste po dlhom dni vlastnej tvorby a debaty s kolegami a kolegyňami vo vlastnej izbe zhasli. Celý deň sa tie beštie obratne schovávali a ešte aj večer, keď som si v posteli čítal, zlietavali sa po špičkách bližšie. Ale stačilo zhasnúť…

Samozrejme, to by neboli spisovatelia, aby sa k problému nepostavili tvorivo.

Ja som sa pokúšal na to ísť sofistikovane a tak som pred spaním v izbe zhasol a nechal otvorené dvere na rozsvietenú chodbu. Lenže tie beštie cítili moju teplú krv a nenechali sa vylákať ani na centimeter od nej. A pri otvorených dverách som zasa ja nevedel zaspať…

Česká spisovateľka sa na votrelcov vrhla ako husiti. Z novín si urobil palcát a mlátila ich hlava-nehlava. Stopy zápasu s týmto odporným hmyzom na vznešených stenách spisovateľskej rezidencie dokazovali, že to neuhrala ani na remízu. A ešte naštvala správkyňu pri predstave, že po jej odchode budú musieť kompletne vymaľovať.

Korunu tomu nasadila americká poetka Susan. V duchu najhorších tradícií neo-liberalizmu a z toho plynúcej flagelantskej civilizácie sa rozhodla s tým odporným hmyzom – dohodnúť??! Dala si štuple do uší a celá sa zakryla až po hlavu, zato ALE vytrčila jednu ruku ako dobrovoľný darca krvi…

Žiadne známe zbrane, ako zapálené tyčinky, či ultra-svetlo, nepomáhali A tak všetko, čo sme tam napísali, muselo byť – a aj bolo – vykúpené krvou.

 

Gustáv Murín