Saša Tkačenko

Saša Tkačenko

Vyhnať kaviarenské krehké, bledé zjavy, niektoré prefajčené a prepité (česť výnimkám, čo zo zdravotných dôvodov už nehrešia), na futbalový trávnik, dokáže len veľký odvážlivec. A Saša Tkačenko, tajomník Ruského PEN Centra, to dokázal. Navyše on v mladosti naozaj hrával ako útočník za futbalový klub Torpedo Moskva a tak prišiel na unikátnu myšlienku. Pri príležitosti svetového kongresu PEN v Moskve usporiadal futbalový zápas veteránov Torpedo Moskva proti zvyšku sveta. Tým zvyškom sveta sme boli my, delegáti spisovateľského kongresu.

PEN kongresy sú obdobou Valného zhromaždenia OSN. Zasadania komisií a hlavne rezolúcie, rezolúcie a rezolúcie. Zopár spoločenských večerí a minimálna prezentácia literatúry. Futbalový zápas bol vítaným osviežením. V určený deň pre nás prišiel autobus a Saša nás dopravil na skutočný štadión. Bol to síce len bočný, ale na tribúnach boli dokonca diváci a nechýbali ani televízne kamery!

Než sme stihli vystúpiť, všimol som si, že na autobus už čakali funkcionári futbalového klubu Torpedo Moskva a čosi si so Sašom pošepli. No, treba uznať, že toľkých invalidov asi ešte na trávniku nevideli. Vyfasovali sme dresy, aj kopačky, a do brány dobrého brankára a dvoch obrancov-veteránov v najlepších rokoch. Naopak protistrane stál v bráne človiečik, ktorého by ste poľutovali už na prvý pohľad. Bol to vyslúžilý brankár, ktorý od toľkých pádov na bedrové kosti, ledva stál na krivých nožičkách, a o nejakom zákroku na loptu nemohlo byť  jeho stave ani reči. Skrátka, dobre pripravený zápas.

Priebeh nášho futbalového snaženia mal nemennú dramaturgiu. Saša, za roky literárneho funkcionárčenia už telnatý, sa na hrote nášho útoku zmocnil lopty, ako tank sa rozbehol na bránku súpera, všetci (aj naši) mu uskakovali z cesty, až tú loptu akosi dostrkal do súperovej brány. A ten výkon ho tak zdolal, že ďalších pätnásť minút ležal odpadnutý za súperovou bránkou, lapal po dychu a privolaná lekárska pomoc ho resuscitovala, aby sa vrátil späť do hry. Medzičasom nám súperi, bývalí profesionálni futbalisti, šupli na revanš gól.

V jednej chvíli došlo k oživeniu hry, keď sa pokladník našej celosvetovej spisovateľskej organizácie ocitol akýmsi rozmarom osudu pred súperovou bránkou a nám pridelený, skúsený obranca mu naservíroval vzorovú prihrávku na hlavičku. Bol to pohľad pre bohov. V okamihu, keď si pokladník uvedomil, čo sa na neho valí, rýchlo si dal dolu okuliare, aby si ich pri hlavičkovaní nerozbil. Lenže tým pádom stratil prehľad o svete a kým sa zmätene nevidomo rozhliadal, lopta pristála presne na vrchu jeho hlavy a odrazila sa kamsi za bránu. Tento útok sa teda nevydaril.

Ja som po celý čas snaživo pobehoval kdesi v strede poľa a po čase som začal oživovať priebeh zápasu slovnými inzultáciami rozhodcu! Ten totiž, presne podľa inštrukcií, pískal pre nás a proti súperom. Zložil som teda zo svojej biednej školskej zásoby slov vetu po rusky: „Sudja, kde u tebja glazá“, čiže „Rozhodca, kde si stratil oči“ a povzbudzoval aj iných, aby sa pridali. Bola to skrátka show, ako má byť. Samozrejme, vzhľadom k našej biednej kondičke to ku koncu bol už len „pochôdzkový futbal“, ako kedysi na lazoch „pochôdzkové divadlo“. Ale, dohrali sme, diváci zatlieskali a kamery zhasli. Saša myslel na všetko – veteráni vyhrali džentlmensky 13:12.

Gustáv Murín

CELÚ knihu cestovných príbehov nájdete TU.