Túto krajinu najlepšie pochopíte na kontraste dvoch najznámejších miest  – Tel Avivu a Jeruzalema. Sú tak rozdielne ako voda a oheň a predsa k sebe patria.V jednom vládne „hriech“, druhé je priam svätuškárske. Nemožné v tom druhom, je samozrejmé v prvom. A tých v prvom nezaujíma, čo by bolo možné v druhom.

Jaffa

Jaffa

Tel Aviv v prvom rade nie je jedno mesto – ale dve! Mestské dvojčatá Tel Aviv – Jaffa sú si asi tak podobné ako Kráska a Zviera. To zviera sa ukrýva v modernom a až prirýchlo rastúcom Tel Avive. Za denného svetla vám pripadá ako kurča vyskočené z vajca. Už sa rozpína vysokými mrakodrapmi a ešte má pri ich základoch torzá rozbitého vajíčka. Kontrast moderných novostavieb a opustených ruín v ich blízkosti vám nemôže neudrieť do očí. Jaffa je naopak biela mačka lenivo polihujúca na skalnatom útese. Mestečko s pevnými koreňmi v histórii, odolávajúce bláznivým výstrelkom novej doby. Tieto siamsky zrastené dvojčatá spája nádherný morský záliv.

Tel Aviv - pláž

Tel Aviv – pláž

V deň, keď sme dorazili, oslavovali Íri svätého Patrika. A tak sme zistili, že aj v Tel Avive sú írske puby a tie sa na prasknutie zaplnili rozjasanými oslavovateľmi v zelených kostýmoch a vysokých klobúkoch. Len postupne sme začali nazerať tomuto mestu pod sukne a že ich má vykasané pekne vysoko! Nenadarmo mu hovoria „Mesto hriechu“. Sú tu bary kam chodia len osamelí, aby prestali byť osamelí. Devy vraj neváhajú prihovárať sa samé. A večer na pláži medzi Jaffou a Tel Avivom im zo zaparkovaných áut trčia nohy až do izraelského neba.

My sme sa rozhodli skôr pre tajomnú Jaffu. Tou nás previedla mladá Slovenka menom Petra, ktorú sem priviedla pred rokmi láska. Vďaka nej sme s istotou prechádzali tichými, úzkymi uličkami a objavovali prekvapujúce priehľady. Reštaurácie boli poloprázdne, či celkom bez hostí. Roky intifády je poznať aj tu. To len mladých nezastaví nič a tak v moderne zariadenej krčmičke schovanej v historickej budove je trochu veselšie. Nás zaujalo miestne rýchle občerstvenie, kde dostanete veľkú rozkrojenú nekvasenú placku a v ňom zeleninovú zmes v guľkách plných cíceru. To všetko pod názvom falafel poliate rôznymi príchuťami a nekonečne dobré. Maškrtné jazyky nás priviedli aj ku stánkom s pultmi do ulice a spomedzi všetkých sladkostí sme siahli po baklave – tenučké cesto v rolke presýtenej roztopeným cukrom a plné drvených pistácií. Navrch sme dostali darom dve obrovské pečivá. To jedno by mohlo slúžiť ako veniec na krk maratónskemu bežcovi, to druhé ako olympijská pochodeň. Mysleli sme si, že sa arabskí obchodníci jednoducho chceli zbaviť nepredajného tovaru. Ale tie dva zázraky (a najmä koláč v podobe venca s názvom „kaka“) nám chutili ešte aj na druhý deň poobede.

Baklava na trhu

Baklava na trhu

V Tel Avive sa našinec ľahko dohovorí rodnou rečou – je tu totiž záľaha ruských prisťahovalcov. A nájdete tu nielen írske puby, ale aj českú krčmu. S českým pivom a hlavne slovenským osadenstvom. Veselo je tu aj po polnoci.

 

Vo svätom meste

   Z autobusovej stanice v Jeruzaleme ide do starého mesta autobus číslo 1. Teda mal by ísť, ale veľmi sa mu nechce. Je totiž terčom samovražedných útokov. Nedočkali sme sa ho, lebo sa na nás po dlhej chvíli nalepil snaživý taxikár. Zviezli sme sa ním k Múru nárekov, ktorý sa v skutočnosti volá Západný múr. Predražil to o polovicu a celou cestou nám básnil kade všade nás povozí „len“ za stovku eur.

Múr samotný sme všetci už iste niekde videli – v televíznych správach, či na fotografiách. Zaujímavé je skôr to okolo neho. Zaujmú vás ženy vykukujúce spoza steny do mužskej časti, kde sa ich synovia stávajú v krátkom náboženskom obrade mužmi. A pri tejto príležitosti na nich sypú spŕšky cukríkov. Každý môže do škáry v múre strčiť svoje želanie, len netuším, či sa splnia aj nevercom. Ako útechu si môžete zobrať suvenír v podobe papierovej čiapočky pre turistov bez pokrývky hlavy. Ale to najzaujímavejšie je skryté pod Múrom, kam málokto zablúdi. Sú to katakomby, ktorými môžete prejsť časom späť až do éry Herodesa.

Jeruzalem, labyrint

Jeruzalem, labyrint

Chodba v podzemí, kopírujúca Múr nárekov, je takmer kilometer dlhá, tajuplná, skvelo nasvietená. A hlavne – ste tam sami. To je výhoda nedostatku turistov. Kráčali sme ďalej a ďalej v tichom úžase. Chodba skrýva veľké siene i malú utajenú synagógu. Všade sme nazreli a ak sme boli zvedaví, započúvali sme sa do rozprávania mladej sprievodkyne amerických turistov. Tí jediní sem zišli vedno s nami. Chodba vás prekvapí takmer na každom metri – priehľadmi do nižších podlaží, do pôvodných studní, či odvodňovacích kanálov. I pôvodnou dlažbou Herodesovej cesty. Historická podzemná stavba sa tu mení na kamenné údolie, podzemnú tiesňavu aj s večne padajúcimi kvapkami vody. A pod nohami vodný prúd v kamennom koryte. Tým zázrakom sme prešli už sami. Všetci sa otáčali späť ako zo slepej uličky. Ale my sme pokračovali. A tak sme objavili úzke železné schody hore k svetlu. Stáli tam vojaci a pýtali sa, čo chceme. Jednoduchá odpoveď, že chceme vyjsť, ich uspokojila. A tak sme vyšli – rovno na začiatok Krížovej cesty!

 

Omar

   Než sme sa stihli spamätať z úžasu, že stojíme na slávnej Via Dolorosa, už nás ťahal za rukáv Omar. Sympaťák, ktorý si chcel zarobiť. Bez váhania nás zatiahol do Pilátovho domu, pred ktorým sme stáli. Povedal, že je pôvodom Armén a vytiahol z nás náš slovenský pôvod. Vzápätí odkiaľsi vykúzlil brožúrku o Krížovej ceste s nápisom „Slovak“ – v češtine! Bleskovo nás previedol Kaplnkou odsúdenia i protiľahlou Kaplnkou zbičovania. Odtiaľ cez ulicu do moslimskej školy Omaria, kde je z terasy výhľad na veľkú mešitu so zlatou kopulou. Sprievodcovstvom sa Omar ale dlho nezdržoval. Ako pravý Armén nás už o chvíľu mal v obchodíku svojho otca. Už Biblia vraj hovorí, že jeden arménsky obchodník predčí desať židovských. A tak aj s otcom na nás skúšali svoje umenie predávať. Lenže ako by ste siahli do zaprášenej truhlice, už roky sem cudzinec poriadne nezablúdil. A ani my sme ich nepotešili. Vypili sme kávičku i čaj a potom som predsa čosi objavil. Bol to nožík detstva, nožík – rybička. Ten som si kúpil. A s tým som odvtedy mal len samé problémy pri všetkých tých bezpečnostných kontrolách, ktoré nás ešte čakali.

Via Dolorosa

Via Dolorosa

Americkí Židia sú dnes asi jediní turisti, ktorí sa odvážia na Via Dolorosa a aj to len vo väčších skupinách. Via Dolorosa je vlastne bazár, či skôr súk, s obchodíkmi po oboch stranách. Lenže tieto turistické skupiny prechádzajú súkom ako bojovou zónou. Nás zobrali medzi seba ako samozrejmosť. Vpredu išli traja ozbrojenci s rýchlopalnými pištoľami s predĺženou pažbou, vzadu traja. Jedni i druhí na vysielačke a stálom príjme. Pod ich ochranou sme prešli krivolakými uličkami a opustili ich v jednej bočnej Len tak, intuitívne, sme odbočili a objavili Múzeum Múru nárekov. Práve tam bolo živo vďaka urečneným, veselým školákom. Ich pani učiteľka nás výbornou angličtinou uviedla do múzea. A odtiaľ je to už len pár krokov k terasám oproti Múru nárekov. Taký výhľad na fotografovanie si môže človek len priať.

 

Galit

   V autobuse späť do Tel Avivu som náhodou sedel pri hnedovláske, ktorá sa predstavila ako Galit. A keďže krajina je zväčša fádna polopúšť, dozvedel som sa, že sa Galit o týždeň vydáva. Výborná téma, najmä ak má byť svadba ortodoxná. Tí najortodoxnejší totiž nepripúšťajú, že by muž mohol svoju ženu vidieť nahú. Svadobnú noc teda nevesta strávi pod plachtou s dierou… Galit v tomto smere nie je ortodoxná, dokonca už ani nie panna. Na rozdiel od našich neviest má však jednu výhodu – zmluvu na lásku. Podpisuje ju pred rabínom jej budúci muž a odovzdáva matke nevesty. Píše sa v nej, že medzi viaceré povinnosti muža patrí aj milostné potešenie ženy. Kedykoľvek o to požiada, mal by jej poslúžiť. A ak nie, Galit má právo sa ísť sťažovať k rabínovi. Galit sa ale nesťažuje, zatiaľ. A tiež vie kde je Slovensko. Bola u nás na firemnom zájazde s rodičmi vďaka jednej známej izraelskej banke. Páčilo sa jej, lebo nemusela myslieť na bomby, násilie, umelo udržiavané napätie. Šťastie, že sme taká bezvýznamná krajinka. Veľa šťastia v manželstve, Galit!

 

Gustáv Murín

Reportáž publikovaná v časopise Dimenzie, Január-Február 2019

 Foto s láskavým dovolením Kataríny Minárikovej a jej známeho menom Andrew McIntire.