Tento ostrov je dôkazom, že turizmus je priemysel dojmológie. Všetko totiž hovorí proti tomu, aby sem vôbec nejaký turista zablúdil – ide o jeden z koncov sveta, kam sa dostať je komplikované a drahé; drahý je aj samotný pobyt; takmer denne tu v lete prší a v zime sneží; keď neprší a nesneží, tak je hmla; krajina mimo chodníkov a ciest je jedným lávovým poľom a tak prakticky nepriechodná. Preto majú Islanďania väčšinou terénne autá ohromujúcich rozmerov.

Obľúbené autá Islanďanov

Obľúbené autá Islanďanov

Na celom ostrove mimo mestských parkov nie sú žiadne stromy a to „pravé islandské“, teda gejzíry a termálne pramene, nájdete aj inde. Napriek tomu sem ročne príde milión turistov, teda viac ako trojnásobok obyvateľstva! V čom to teda je?

Ako predať hmlu

  Oficiálna verzia znie, že rozvoj turizmu nastal, keď krajina v roku 2008 zbankrotovala. Islandská koruna padla na polovinu hodnoty eura a to vraj „zlacnelo“ výlety turistov. Znie to pekne, ale obedové menu v hlavnom meste Islandu stojí ešte stále viac ako desaťnásobok toho v hlavnom meste Slovenska a pivo k tomu má cenu šesťnásobku! A napriek tomu je dnes turizmus najvýznamnejším priemyslom, ktorý predstihol aj rybolov. V tom musí byť niečo ešte iné…

  Najjednoduchšia odpoveď je, že Islanďania dokážu predať aj tú hmlu a nepohodu! Predstavte si, že tu ponúkajú golf v krajine, kde nenájdete ani jednu poriadnu lúku. Krajina je totiž pokrytá zvrásnenou lávou s priehlbinami a puklinami, zelený je tu akurát mach, lišajníky a sporé kríky. Zato z tej lávy vyrábajú šperky a heslom je „Nakupujte do odpadnutia!“.

Islanďania berú turizmus vážne a keď sa zástupcovia ich cestovných agentúr školia, tak v obrovskom kongresovom centre Harpa zaplnia sál pre šesťsto ľudí. Keď sa u nás zíde valné zhromaždenie Slovenskej asociácie cestovných kancelárií a cestovných agentúr, tak narátate ledva päťdesiat delegátov. A ten rozdiel v počte hláv, čo myslia na to isté, je poznať. Na Islande prišli tak dokonca aj na to, že i z tragédie sa dá urobiť atrakcia!

Kongresové centrum Harpa

Kongresové centrum Harpa

Keď v januári 1973 začala sopka Eldfell chrliť lávu, čo trvalo takmer pol roka, asi nikomu z tisícov obyvateľov, ktorí museli ujsť zo svojich domov, nenapadlo, že práve tie napoly lávou a popolom zasypané domy budú o štyridsať rokov atrakciou pre turistov.

Turistické služby sú tu dovedené do dokonalosti. Ak vám sľúbia Modrú lagúnu, tak zažijete naozaj jedinečný výlet s kúpaním v termálnom jazere, ktoré susedí s normálnym. Obe hýria pestrými farbami a výhľadmi. Doprava i služby na mieste sú vzorné, myslia na každý detail.

Modrá lagúna
Modrá lagúna pri Reykjaviku

Na druhej strane pre nepriechodnosť krajiny a celoročné aprílové počasie je priam životunebezpečné pokúšať sa tu o akési adrenalínové výlety a výzvy divej Prírode. Miestni záchranári registrujú 1200 až 1500 núdzových volaní ročne (to od tých šťastnejších, čo chytia signál) a najväčší problém majú s tými, ktorí nevedia opísať, kam vlastne zablúdili. Domáci práve preto kupujú autá s obrovskými kolesami a v nich majú štandardnú výbavu na prežitie.

 

Island je iný

  Hlavné mesto Reykjavík je ako povysávané, domy úhľadné, je to prakticky jedna vilová štvrť. Ešte aj so sprejermi sa tu vysporiadali tak, že im vyhradili plochy, kde sa môžu vyblázniť. Island nemá armádu a žiadne arzenály cudzích mocností. V Reykjavíku neradi vidia dokonca ani priateľské návštevy vojnových lodí. Spôsobil to naozaj netradičný primátor Jón Gnarr, pôvodne komik, ktorý zaujal obyvateľov práve humorom vo svojej predvolebnej kampani. Mne na otázku, kam by on odporučil ísť návštevníkom mesta mimo obvyklých atrakcií, celkom vážne odpovedal – cintorín. Isté je, že tu ako jediní v Európe mohutnou občianskou vzburou pochovali kariéry mnohých vlastných korupčných politikov a dostali ich aj pred súd. A svojpomocne prepísali Ústavu! Mimochodom, za celý pobyt som si nevšimol jediného policajta, a to ani mestského. Rezidencia prezidenta ostrova je nestrážená. A majú tu najstarší nepretržite funkčný parlament na svete, založený stáročia pred anglickým, či ruskou Dumou.

Katedrála v Reykjavíku

Katedrála v Reykjavíku

Milovníkov literatúry sem môže zlákať aj fakt, že miestni autori sa úspešne napojili na vlnu škandinávskych detektívok s tým, že najúspešnejší, Arnaldur, predal doteraz osem miliónov výtlačkov jeho kníh. UNESCO vyhlásilo Reykjavík za „mesto literatúry“, čo komentoval primátor Gnarr vtipom, že tu píše pamäti už aj každý druhý šofér autobusu.

Blízky nám bude ich vzťah k alkoholu, ktorý im pomáha prekonávať celé dni bez slnečného svitu. A aj to, že po kríze je ešte stále každá miestna rodina zadlžená v priemere dvoch celoročných platov. Kríza bola vraj tak hlboká, že ostrov opustili prevádzky McDonald, čo snáď ani neľutujú. Mimochodom, počas Studenej vojny u nás režim bežne rušil televízny signál zo Západu, aby sme sa nenakazili kapitalistickým pohľadom na svet. Je pozoruhodné, že v tom istom období vláda ostrova nariadila rušenie televízneho signálu z USA, pretože sa obávali nákazy propagácie konzumného života v rôznych nekonečných seriáloch. Nočný život Reykjavíku je pozoruhodne živý na to, že alkohol je tu drahý, dostupný len starším ako 20 rokov a nedá sa bežne kúpiť. Nie je ale pridrahý pre miestnych opilcov, ktorí sa bežne motajú po uliciach hlavného mestečka (mesto je silné slovo), či posedávajú na lavičkách s fľašou v ruke. Pod jeho vplyvom možno dokážete zvládnuť, keď vám na tanier položia miestnu špecialitu – pečenú ovčiu hlavu.

Nepýtajte sa na dôvod, prečo ísť na Island. Ak na to máte – choďte!

Autor: Gustáv Murín