Svet je nevďačný, a o tom turistickom to platí dvojnásobne. Človek postupne zabúda, ako málo mu stačilo ku šťastiu, keď bol mladý a chudobný. Mladý duchom a chudobný skúsenosťami. Komunizmus bol na krotenie mladého ducha tým najúčinnejším prostriedkom. Prikazoval čo má človek robiť, čo čítať, kam cestovať…

   Znie to neuveriteľne, ale Rumunsko bolo jednou z mála krajín, kde za socializmu bolo možné vidieť naozajstné more. Ba čo viac, v tom mori sa dalo dokonca kúpať!

   Doba sa však mení a navštíviť Rumunsko v roku 1990 bolo, ako keď človek ťahá do kopca na starom bicykli, napriek tomu, že v garáži má novučičké auto a pred sebou vyasfaltovanú diaľnicu.

   Rumuni si svoje nedostatky uvedomovali, ale bolo nad ich sily znížiť riziko na minimum.

   Už na letisku v Bukurešti nám zakázali opúšťať budovu. V meste prebiehala študentská demonštrácia, ktorú vláda potláčala svojráznym spôsobom. Vtedajší prezident zmobilizoval baníkov, ktorí drevenými drúkmi a gumovými hadicami, „umravňovali“ príslušníkov nastupujúcej inteligencie.

   Po hodine sme sa vrátili na letiskovú plochu, kde nás čakal autobus. Delegát nám vysvetlil, že pre väčšiu bezpečnosť nás z letiska odvezú núdzovým východom.

   Hodnú chvíľu sme blúdili po betónových rozjazdových plochách a bolo jasné, že šofér hľadá spomínaný núdzový východ. Tých bolo na letisku niekoľko. Išlo o prázdne miesta v oplotení, ktoré na niekoľkých miestach rozbúrali obrnené transportéry a následne rozkradli zlodeji.

   Autobus pokračoval po úzkej poľnej ceste, a na poludnie sme sa konečne ocitli mimo Bukurešť.

   Delegát nás uistil, že obed, ktorý máme uvedený v službách, dostaneme na večeru. Do hotela sme dorazili neskoro večer a delegátovo vyhlásenie, že večeru dostaneme na raňajky, nikto nebral vážne.

   Prvý dojem z Rumunska nebol najlepší. Hotel mal síce okná, ale na niektorých chýbali kľučky. Dvere na viacerých izbách sa nedali zamknúť, a tak, predovšetkým ženy, použili vlastnú batožinu ako zátarasy.

   Rumuni pobadali naše sklamanie a vypli sa k nadľudskému výkonu. Na druhý deň nám zo včerajšieho obeda a večere, pripravili raňajky!

   Zdalo sa, že najviac to zaskočilo nášho delegáta. Bezdôvodne sa smial, tlieskal a kričal, že on tušil, ako to nakoniec dobre dopadne, a že rumunskí súdruhovia slovo dodržia. Výraz „súdruhovia“ pohoršil všetkých, dokonca aj rumunský personál, ktorý si vyprosil takúto urážku!

   Ktosi vyhlásil, že náš delegát je „stará štruktúra“ a bolo by dobré, aby sme mu vyslovili nedôveru. Hlasovalo sa na mieste a delegát bol jednomyseľne zbavený funkcie. Po tom, čo sme zistili, že jediný z nás vie po rumunsky, bol do funkcie znova dosadený. Rozdiel bol iba v tom, že okrem neho sme si zvolili päťčlenné Koordinačné centrum, ktorému mal delegát každý večer skladať účty. Skrátka, doba bola revolučná a vyžadovala si rázne riešenia.

   Jediné, čo nás milo prekvapilo a pritom nebolo zmluvne dohodnuté, bolo počasie. Prví odvážlivci využili možnosť a vliezli do mora.

   Večer zasadalo Koordinačné centrum a riešilo sťažnosti. Ženám prekážal neznesiteľný zápach, ktorý sa šíril na pláži.

  – Ale súdru…dámy a páni, – opravil sa delegát, ktorý mal (napriek tomu že zastupoval Cestovnú kanceláriu mládeže) päťdesiatdeväť rokov a jeho drobné prehrešky v oslovení, sme mu začali tolerovať.

   – Aký zápach? To je predsa jód, ktorý do ovzdušia vylučujú morské chaluhy. Jód mimoriadne priaznivo vplýva na priedušky. Preto by ste mali všetci, povinne, zavčasu ráno, chodiť na pláž a inhalovať!

   Ráno bol zápach na pláži naozaj najsilnejší. Inhalovali sme dva dni, kým neprišla havarijná služba a neuzavrela susedný hotel, v ktorom prasklo odpadové potrubie…

   V jeden deň sa na recepcii objavil sympatický človek. Očividne nepatril k personálu a z neznámych príčin bočil od neho aj riaditeľ hotela. Keď som sa poobede vracal z pláže, sedeli okolo neho piati členovia nášho Koordinačného centra.

   Muž vyzeral ako taliansky filmový herec z éry Marcella Mastroianniho. Mal oblečené prúžkované sako a nohavice, fialovú košeľu a biely mäkký klobúk. Na chlpatej hrudi sa mu vynímala hrubá retiazka, na akej býva, v slušných domácnostiach, pripevnená zátka do vane.

   Chlapík hovoril podozrivo dobre česky a predstavil sa ako Dumitre Nastase. Ilie Nastase bol, okrem Nikolae Caucesca, asi jediný Rumun, ktorého poznali v zahraničí. Chlap tvrdil, že je bratom slávneho tenistu a práve rozbieha úžasný biznis!

   Rozdal nám zlatom lemované vizitky, na ktorých bolo anglicky uvedené, že dotyčný je manažérom rumunskej cestovnej kancelárie Dacia tours! Destinácia, na ktorú sa Dumitre špecializoval, boli rumunské múzeá, galérie a zámky. Ponúkol nám fantastickú vec: návštevu letného sídla Nikolae Caucesca! Od vzrušenia nám vyrazilo dych!

   Dumitre nám farbisto opisoval prepychové zariadenie paláca bývalého rumunského diktátora, ktorého celý svet považoval za novodobého grófa Draculu. Pred očami nám defilovali pozlátené kľučky, diamantmi vykladané toalety, originály francúzskych impresionistov, najvzácnejšie poľovnícke trofeje z celého sveta a mnohé ďalšie poklady, o akých sa bežnému smrteľníkovi ani len nesníva.

   – Ten človek je podvodník, neverte mu ani slovo! – šepkal náš delegát, ale pretože bol „stará štruktúra“, neverili sme jemu.

   Aby Dumitre rozptýlil naše pochybnosti, pozval nás na malú obhliadku Caucescovho sídla, ktoré vraj stálo neďaleko.

   Dumitreho čln bol motorový a jeho motor pochádzal, pravdepodobne, priamo z vývojovej dielne Hansa Diesela. Je dokonca možné, že išlo o prototyp. Počas štartovania sme sa vystriedali všetci, ale dobrá vec sa podarila a motor nakoniec naskočil.

   Asi po pätnástich minútach plavby sa pred nami odhalila nádherná panoráma! Zelený pahorok, porastený anglickým trávnikom. Spoza kopca sa vinula úzka cesta, vysypaná drobným, bielym štrkom. Všade okolo starostlivo udržiavané živé ploty, tuje a cudzokrajné kríky. Ibištekové ruže a tulipány, usporiadané v presných geometrických tvaroch. A pod mohutným morským bralom nádherná secesná vila.

   Po našom návrate zavládla v hoteli radostná nálada. Na zajtrajší výlet sa prihlásili všetci!

 Dumitre vypracoval podrobný menný zoznam účastníkov aj s číslami ich pasov. Argumentoval, že na vstup do objektu, potrebuje od ministra vnútra špeciálne povolenie. A ešte maličkosť – zálohu na vstupný poplatok. Desať mariek na osobu. Ten zahŕňal aj prehliadku Caucescovej jedinečnej zbierky limuzín.

   Všetci bez váhania zaplatili. Termín odchodu bol 14.00 SEČ, presne! Dumitre zdôraznil, že na nikoho sa čakať nebude, lebo už o 16.00 musí vybaviť ďalší turnus.

   Od vzrušenia sme nemohli zaspať. Na druhý deň celá výprava stála na pláži a všetci netrpezlivo vyzerali bielu výletnú loď s nápisom Dacia Tours.

   – Zrejme má  poruchu, – konštatoval predseda našej samosprávy po desiatich minútach. – Rumunské motory sú veľmi nespoľahlivé.

   Potvrdili sme jeho slová a spomenuli historku, ktorú sme zažili včera.

   O chvíľu sa na obzore naozaj objavila loď. Nebola síce biela, ale to len potvrdzovalo našu teóriu. Dumitre zrejme použil náhradné plavidlo.

   Mávali sme radostne na posádku, ale tá naše city neopätovala. Loď prirazila k mólu a vystúpil z nej dôstojník Pobrežnej polície. Pohotový delegát tlmočil jeho slová, ktoré zneli v strohom, úradnom tóne…

   Dôstojník si vyžiadal potvrdenie o zaplatení zájazdu a chvíľu porovnával náš dokument s hŕbou podobných papierov. Potom smutne pokýval hlavou a oznámil nám, že sme sa stali obeťou podvodníka!

   – Ale my máme faktúru, v ktorej stojí, že sme za zájazd zaplatili päťstosedemdesiat mariek! Čo s tým máme robiť?! – rozčuľoval sa náš predseda.

   Dôstojník zvesil zo strojovne starý protipožiarny poriadok a podal ho predsedovi. Všetci sme pochopili, že si do neho môžeme našu faktúru zarámovať!

   Koordinačnému centru sme ešte v ten večer vyslovili nedôveru a vedenia sa opäť ujal delegát. Mal iba rok do dôchodku a tak mu veľmi záležalo na tom, aby nás už nepostihla žiadna katastrofa.

   Fotografiu domnelého Dumitre Nastaseho, sme videli večer v televíznej pátracej relácii. Rozbehol naozaj dobrý biznis a zrejme aj jeho zásluhou sa rumunský turistický ruch, stal na dlhšiu dobu nedôveryhodným.

                                                                                                          Rasťo Piško, august 1990  (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)