Krátkodobé zájazdy pracovných kolektívov do spriatelenej cudziny, boli obľúbeným spestrením inak nudného, socialistického spôsobu života.

   Účasť na takomto podujatí bola vždy riskantná. Človek sa, nechtiac, dozvedel o svojich kolegoch informácie, po ktorých by dnes s radosťou siahol každý bulvár…

   Vedúci plánovacieho oddelenia, inak vzorný otec štyroch detí, sa v nočných hodinách, v trenírkach a s fľašou vína, dobíjal na izbu, v ktorej spali skladníčky! Podnikový právnik, spolu s revíznym technikom, nespali v ubytovni! Ako sa neskôr zistilo, zlákali ich miestne dievčatá, ktoré im ukradli peňaženky! Vedúceho Učňovského strediska a dvoch údržbárov, našli ráno spať na chodbe vedľa otvoreného hydrantu!

   Drobných afér a prehreškov proti socialistickej morálke, sa na takom zájazde udialo veľa. Paradoxne, utužovali pracovný kolektív a spomínali sa dovtedy, dokiaľ sa neusporiadal ďalší.

   Keď náš autobus dorazil do poľského mesta Katowice, vonku sa stmievalo, a takmer každý už vedel, ako strávi dnešný večer. Ubytovaní sme boli v hoteli s hrdým názvom Górnik, čo samo osebe, nič neznamenalo. Na vchodových dverách však visel veľký plagát, okolo ktorého sa nedalo prejsť bez povšimnutia. Dáma, ktorá bola na ňom zobrazená, sa vynárala z kúdolov umelého dymu. Uhrančivý pohľad jej očí nás okamžite zhypnotizoval.

   – Striptíz, – povedal môj spolubývajúci a služobne nadriadený, Julo, pričom sa mu zachveli široké nozdry. Julo si na minuloročnom zájazde v Maďarsku, vyslúžil povesť skvelého tanečníka, ktorý si na črepine z fľaše, porezal chodidlo.

   Žena na plagáte bola nielen uhrančivá, ale aj nahá. Umelý dym však okolo nej prúdil tak rafinovane, že to najzaujímavejšie zostalo skryté. V hornej časti plagátu sa skvel veľký nápis Red Sonja. A v dolnej, o niečo menší, ale o to sľubnejší Kaźdy wieczer!

   – Fuj, chlapi, – povedala pohoršene mzdová účtovníčka Drozdová. – Zaujíma vás aj niečo iné?

   – No dovoľ? – ohradil sa Julo, pričom nespúšťal oči z plagátu.- Snáď si nemyslíš, že ma to vzrušuje.

   – Je to trápne a nedôstojné modernej ženy, – pridala sa ortodoxná stará dievka Kmoštincová.

   – Nevedela som, že v tomto hoteli majú prostitútky!

   – To nie je prostitútka, ale striptérka. A to je rozdiel, – zaprotestoval som slabým hlasom. Ale ženy sa na mňa vrhli ako supy.

   – Čuš, sopliak! Čo ty o tom môžeš vedieť?

   – Ešte mu tečie mlieko po brade, a už by sa chcel dívať na holé ženy!

   – Mám dvadsaťšesť rokov, – zaprotestoval som, ale nebolo mi to nič platné. Ženy z nášho podniku mali pocit, že by som mal ísť okamžite do postele.

   – Na striptíze nie je nič nemorálne, – povedala skladníčka Jarka, ktorá sa prednedávnom druhý raz úspešne rozviedla. – Horšie je, že tá žena vyzerá otrasne! Len si všimnite ten nemožný ryšavý melír… Hrôza!

   – Zato má dobré kozy! Na rozdiel od teba, – zarehotal sa elektrikár Tomčík a uhol sa skôr, ako mohol vyfasovať poriadnu facku.

   – Je to nevkusné a uráža to morálku socialistického človeka! – zakončil spor inžinier Ježko z oddelenia konštrukcie. Ježko bol známy decenťák a navyše, na zájazde s ním bola aj manželka.

   Posledné slovo mal aj tak Tomčík.

   – Nebudem predsa platiť za to, čo mám doma zadarmo, – zarehotal sa, a odišiel s kamarátmi, hrať do izby lízaný mariáš.

   Bol večer a Slováci v Poľsku sa oddávali zájazdovým radovánkam. Hotelovými izbami zavoňali domáce fašírky, klobásky a slivovica. Ženy si skúšali svetríky a blúzky, ktoré sa im podarilo kúpiť počas dňa, na trhovisku, v poľskom Tešíne. Zdalo sa, že čoskoro sa celá výprava oddá posilňujúcemu spánku, alebo páchaniu drobných, zájazdových nerestí.

   Vyfajčili sme s Julom povinnú cigaretu, dali si po poháriku vodky, a odobrali sa do Večných lovísk. Zaspal som, ani neviem ako.

   Zobudil som sa na akýsi zvláštny pocit. Všade bola tma a ticho. Len z útrob hotela ku mne doliehalo akési rytmické dunenie. Pozrel som sa na hodinky. Bolo čosi pred polnocou a Julova posteľ prázdna.

   Obliekol som sa, a neomylný inštinkt ma viedol k výťahu. Nebolo pochýb, že rytmické dunenie vychádza z baru a naznačuje, že v tomto hoteli pulzuje skrytý, ale o to intenzívnejší, nočný život.

   Čo bolo čudné, pri výťahu stál údržbár Miškóci a tváril sa, že ma nevidí.

   – Á… To si ty? – povedal prekvapene, keď výťah dorazil na naše poschodie.

   – Nemôžem spať, – drmolil cestou dole Miškóci. – A tak som si povedal, že skontrolujem poľské výťahy. Je to moja robota a ja nedokážem nevyužiť takúto príležitosť. Profesionálna deformácia…

   Miškóciho počínanie by nebolo také čudné, keby si na kontrolu výťahu neobliekol sako a viazanku. Ale, to bol jeho problém. Vystúpil som na recepcii a nechal Miškóciho  napospas poľskej výťahovej technike.

   – Zdá sa, že podcenili mazanie, – povedal údržbár, študujúc štítok s výrobnými údajmi. – Ešte sa vyveziem hore a pôjdem spať.

   Pri pulte stál akýsi človek, ktorý sa nápadne podobal na Jula. Nezvyčajné bolo, že mal oblečený nový biely sveter z angorskej vlny, a vlasy natreté akousi brilantínou.

   – Čau, – štuchol som do neho lakťom. – Čo tu strašíš?

   – Došli mi cigarety, – vykoktal po hodnej chvíli Julo a jeho tvár očervenela.

   – Netáraj, – povedal som otvorene. – Dnes ráno si na trhu kupoval dva kartóny!

   – Poď nabok! – zasyčal Julo a stiahol ma za veľký kvetináč, v ktorom stála umelá palma.

   Na recepciu práve vošla nerozlučná dvojica. Bezpečnostný technik Kimlička a podnikový právnik Kurinský. Obaja už mali pod čapicou a náhlili sa k recepčnému.

   – Ktorý debil obsadil výťah?! – ozval sa zo  schodov ženský hlas, nepochybne patriaci Kmoštincovej.

   Kimlička s Kurinským znervózneli a skúšali sa skryť za našu palmu. Tá však bola už obsadená a tak sa museli uchýliť na WC.

   Kmoštincová, Drozdová a skladníčka Jarka, dorazili na recepciu, akoby sa chystali na poľovnícky ples. Cez plecia mali prehodené vydarené imitácie kuny, hranostaja, nutrie, a iných vzácnych hlodavcov. Nebolo pochýb, že to všetko sa im podarilo kúpiť na poľskom trhu.

   – Tri bilety na Red Sonja, – počuli sme objednávku, ktorú svojim neznesiteľným hlasom, vyslovila Kmoštincová.

   – Vedel som to, – zasyčal Julo. – Tá baba je symbol pokryteckého malomeštiactva!

   Vo chvíli, keď ženy prevzali lístky na striptíz, dorazil na recepciu výťah z nešťastným Miškócim. Dalo by sa povedať, že padol ženám  rovno do náručia.

   – Miškóci! – zvrieskla Kmoštincová, len čo ho zbadala.

   Zúfalý údržbár vbehol späť do kabínky, a začal v panike stláčať gombíky výťahu. Kmoštincová s Drozdovou sa však nechceli svojej obete vzdať, a zúrivo lomcovali dverami. Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť to, že výťah s  Miškócim sa zasekol medzi druhým a tretím poschodím.

   – Pomóc! – kričal údržbár. – Zachráňte ma! Mám klaustrofóbiu!

   Miškóciho zúfalý krik zobudil celý hotel. Z dámskeho WC sa odrazu vyrútil elektrikár Tomčík a jeho partia.

   – Úchyláci! – zvrieskla Jarka, ktorá sa práve chystala na toalete skontrolovať svoju vizáž.

 Na scéne sa objavili aj Kimlička s Kurinským, a tak nebolo dôvodu, aby  sme my, s Julom, zostávali v anonymite.

   – Pekne! – pohoršovala sa Kmoštincová. – Vedela som, že vás tu  nájdem! Darmo je, všetci chlapi sú rovnakí!

   – A čo ty, Malvínka?! – pokúsil sa zaútočiť Tomčík. – Čo také ťa lákalo do baru?

   – No dovoľ! – zastala sa kolegyne Drozdová. – U žien je to iné. My sme boli zvedavé na vás, nie na nejaký striptíz. Chceli sme vedieť, ako sa zachováte.

   – Tak, teraz už konečne vieš, že všetci chlapi sú rovnakí. A aby sme ťa nesklamali, ideme do baru! – zakončil Tomčík, za čo sme mu boli všetci nesmierne vďační.

   – Ste odporní, – povedala štítivo Kmoštincová. – Jediný muž, ktorý za niečo stojí, je inžinier Ježko!

   Kmoštincovú zrejme osvietila prozreteľnosť, lebo práve v tom okamihu, vychádzal Ježko z baru. Známy decenťák, vzorný pracovník a komunista, o ktorom sa vedelo, že tajne chodí do kostola.

   – Pán inžinier… – hlesla Kmoštincová, a jej posledné ilúzie o mužskom pokolení, sa definitívne rozplynuli.

   – Dobrý večer, – pozdravil nás Ježko, a upravil si pod krkom motýľa. – Idete do baru?

Svorne sme prikývli.

   – Nočný program sa práve skončil. Ale môžem vás uistiť, že to za veľa nestálo…

   – A čo manželka? – pípla Kmoštincová.

   – Nevydržala to a išla si ľahnúť. V tom bare je strašná zima. Snáď preto sa tá striptérka tak ponáhľala. Dobrú noc! – povedal Ježko a na prvý raz sa mu podarilo privolať výťah so zaseknutým Miškócim.

   Noc stratila svoje čaro a všetci sa odobrali spať. Víťazom zájazdu sa stal inžinier Ježko, ktorý v našich očiach poriadne stúpol. V očiach žien pre zmenu klesol. Na druhý deň, cestou do Varšavy, sme sa snažili z neho vymámiť nejaké podrobnosti. Ježko však zaryto mlčal. A my ostatní, sme si museli, na svoj prvý striptíz, počkať ešte dva roky.

 

Rasťo Piško, marec 1988       (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)