Výraz „lúštenka“ vymyslela naša malá dcérka Lucka namiesto krížovky. A veľmi sa hodí na popis krajiny menom Gruzínsko. Je to malá krajina veľkej improvizácie. Spôsobuje to čas, ktorý Gruzínci vnímajú úplne inak, než my. Na ich hodinkách chýba sekundovka, často aj veľká ručička na minúty. Nikam sa neponáhľajú. Väčšinou, ani nemajú kam.

Je hrozné cestovať krajinou, ktorá sa zo stredoveku ešte len sťažka dostáva ako napríklad India. Ale ešte hroznejšie je cestovať krajinou, ktorá sa vďaka bratovražedným občianskym vojnám do stredoveku vrátila – a to je Gruzínsko. Krajina, ktorá aj v minulej biede socializmu dokázala byť oázou hojnosti a nadbytku, sa z vojen vnútorných (Batumi získalo pod kontrolu v roku 2004), aj vonkajších (o Južné Osetsko a Abcházsko prišli v roku 2008) stále ešte len spamätáva.

Najlepšie je na tom hlavné mesto Tbilisi a prímorské Batumi so skutočne výstavnými modernými námestiami a budovami.

Batumi, Piazza v noci

Batumi, Piazza v noci

Z metropole do metropole

     Nad hlavným mestom Tbilisi je hrad a jedinou jeho funkčnou budovou je malý chrám. V tom chráme je zaujímavá moderne poňatá ikona so svätým Iljom Čavčavadzem. Svätým sa stal vďaka svojim národoveckým básňam a politickým aktivitám, ktoré mu vyniesli aj titul Otec vlasti. Čavčavadzeho básne citoval už Stalin a dodnes je pravidlom, že gruzínsky politik, ktorý nedokáže v pravej chvíli do svojich prejavov zapojiť verše populárnych klasikov, je politicky nemožný.

Pod hradom nájdete vodopád aj historické a stále funkčné sírne kúpele, ktoré prilákali na toto miesto zakladateľov mesta už pred viac ako 1500 rokmi. Blízko sa nachádza staré centrum mesta s umeleckou štvrťou plnou malých reštaurácií a bistier, kde sú na chodníkoch skulptúry ľudských rozmerov.

Tbilisi, sírne kúpele

Tbilisi, sírne kúpele

 

V kontraste s tým sú hypermoderné stavby, ktorými sa tu chcel hlavne za západné peniaze zvečniť medzičasom vyhnaný a prokuratúrou  obvinený bývalý prezident Saakašvili – koncertná hala v podobe dvoch tunelov metra, Dom verejných služieb s prekrývajúcimi sa dáždnikovými kopulami a sklenený most v podobe vlny nad riekou Mtkvari, ktorý v noci pestrofarebne svetielkuje.

Aj v prímorskom Batumi postavil Saakašvili takéto svoje pomníky v podobe špirálovitej priesvitnej veže s obrovským glóbusom na vrchu, inej veže vo futuristických ostrých tvaroch. Hotel Radisson vám na najvyššom poschodí dopraje úľavu na pánskej toalete s výhľadom cez presklenú podlahu do hlbočiny pod vami. Je tu aj hotel Sheraton napodobňujúci siluetou Alexandrijský maják, jeden z divov sveta. Áno, mnohé je tu vystavené na obdiv, čomu kraľuje námestie s divadlom a sochami pokrytými zlatom i neďaleké výstavné námestie Piazza s navečer až rozprávkovým osvetlením. Len rána sú tu kruté, keď pohľadom z najvyšších poschodí hotelu Radisson zistíte, že vysvietené a vynovené sú tu fasády, ale zadné trakty už odkrývajú realitu obydlí bežných obyvateľov na úrovni Luníku IX. A hoci je Batumi propagované, ako centrum prímorských letovísk, väčšina z nich je v stave, ako ich tu zanechal dávno minulý komunistický režim. Ten tu pretrváva aj v službách…

Batumi, futuristická veža

Batumi, futuristická veža

Batumi, hotel Sheraton

Batumi, hotel Sheraton

Batumi je príkladom bizarností modernej histórie Gruzínska. Kde inde by takéto mesto mohol od roku 1990 ovládať nezávisle na ústrednej vláde celých 14 rokov samovládca, ako istý Aslan Abašidze?

 

 

Nenechajte si ujsť

    Sú tu však aj miesta, ktoré nesklamú. Notoricky navštevované Gori s múzeom Stalina, ktorý sa tu narodil, a sprievodkyňou, ktorá by mohla byť jeho diktátorským prevtelením. Samozrejme, o jeho krvavých činoch tu nie je ani slova odsúdenia.

Z mnohých stredovekých pamiatok stojí za návštevu hrad Rabati s perfektne zreštaurovanou budovou na prvom nádvorí a premenenou na hotel.

Obdivuhodný je komplex jaskýň, kedysi vojenská základňa, neskôr kláštor s názvom Vardzia.

V pitaresknom mini-kláštore Svätej Trojice na úpätí hory Kazbegi vás dostanú pohľady do údolia a na hory okolo. A oproti cez toto údolie vás privíta skutočne špičkový štýlový hotel Rooms postavený na dizajne z hrubo opracovaného dreva.

Kazbegi, chrám

Kazbegi, chrám

Kazbegi, výhľad z hotela Rooms

Kazbegi, výhľad z hotela Rooms

A nikde na svete som v žiadnom chráme nepocítil také silné spojenie s niečím nadpozemským ako v chráme v zastrčenom mestečku Martvili, v provincii Mingrelia. Mysteriózne stretnutie s popom Josipom, keď nás uviedol do kaplnky s osamelou ikonou bol celoživotným zážitokom.

Je toho viac, čo by sme mali vedieť o tejto krajine, ktorá reliéfom pripomína naše hornaté Slovensko. Čomu iste neuniknete je miestna pohostinnosť, ktorá ďaleko prekonáva tú našu. Gruzínci (sa) radi hostia a ich hostiny sú výstavné. K stolu sa prichádza, keď už je plne naložený rôznymi tanierikmi plnými miestnych dobrôt. Nikdy vás nesklamú „chačapuri“, placky plnené syrom. Ale môžete byť prekvapení, že kura môže mať aj sivú konzistenciu a chuť. Rovnako víno na domácich oslavách má prekvapujúco sivú farbu, nie je ani biele, ani červené, o chuti pri absencii vône ani nehovoriac. Vysvetlenie je prosté, domáci nepijú vývozné verzie ich skvelých značkových vín. Toto je krajina improvizácie, keď aj šašlik niekde pripravujú na ražňoch, postavených na tehlách. To, samozrejme, neplatí pre luxusné reštaurácie v hlavnom meste. Pre všetky hostiny však platí, že krátko po začatí hodovania sa začínajú nosiť nové jedlá, ktorých tanieriky vytvoria na stole druhú vrstvu. Váš tanier sa vymení za nový, aby ste mohli ďalej koštovať. A najväčším zadosťučinením hostiteľov je, keď na záver pribudne tretia vrstva tanierikov so sladkosťami. Tu je každá väčšia hostina svadobná a pred hosťami sa stoly vždy prehýbajú.

Gruzínsko vás neprestane prekvapovať. Napríklad úžasnou podporou ich domácej kultúry a literatúry. Je to krajina kontrastov. Nikde inde na svete nestoja úplne presklené policajné stanice, aby bolo vidieť, že sa vám tam nič zlé nestane. Tie postavil prezident Saakašvili, ktorý prenasledovaním opozície narobil toľko utajeného zla!

Policajná stanica

Policajná stanica

Táto krajina je „lúštenka“, ktorej tajničku nepoznajú ani samotní Gruzínci. Tak to skúste vy!

 

Zdroj: Pôvodná reportáž Gustáva Murína publikovaná v Traveller – Zima 2015 (krátená ukážka)