Návštevníkovi dnešnej Číny ten kontrast nemôže uniknúť – na jednej strane veľkoryso prezentované pamiatky staré tisícročia a na druhej strane mrakodrapy, autá a technológie denného používania s dátumom stavby či výroby len pár desiatok rokov. A skoro nič medzi tým. Začnime tými pamiatkami.

 

Veľký múr inak

   Veľký múr je jedna z mála dnešných svetových turistických atrakcií, ktorá vás nemôže sklamať – ak máte chytrú sprievodkyňu. Slovenka Monika nás doviedla len 45 km na sever od Pekingu, k časti Juyongguan, ktorá je v línii opevnenia Badaling vzdialená cca 12 kilometrov od najnavštevovanejšieho miesta, kde sú veľké parkoviská aj hotely.

Múr do ďaleka

Múr do ďaleka

Juyongguan ponúka dramatické zábery pre váš fotoaparát, lebo chráni priesmyk na hlavnej ceste od severu k Pekingu kruhovou obranou s priemerom cca 2-3 kilometre. Aj mierumilovný pocestný teda musel prejsť dvojitou severnou bránou, aby sa dostal do stredu opevneného kruhu a opäť vyjsť mohutnou dvojitou južnou bránou. Tá navyše svojím krídlom prehradzuje aj blízku rieku, čo opäť ponúka spektakulárne zábery. Pred očami máte celý obranný komplex a o zábery strmých múrov a strážnych veží malebne ovládajúcich horizont nie je núdza. No a práve o tú strminu ide. Keď sa pustíte od južnej brány hradbami na východ, či západ, o chvíľu ste doslova na kolenách. Nástupné úseky sú totiž veľmi strmé, keďže kopírujú terén, a schody na nich sú privysoké a nerovnomerné, takže väčšina návštevníkov ich zdoláva po štvornožky.

Hor sa na múr

Hor sa na múr

A tak konečne pochopíte, prečo tu nie je tlačenica. Cestovky s telnatými Američanmi vyberajú radšej tie úseky Čínskeho múru, kde ich klienti tých pár krokov schodmi hore a potom po rovine zvládnu.

Múr po štvornožky

Múr po štvornožky

Vystavení sú tam však náporu davov iných turistov, predavačov so všemožnými aj nemožnými suvenírmi a organizovaných skupín miestnych žiakov, študentov i dôchodcov, a tak si túto fascinujúcu stavbu ťažko vychutnajú. Zážitky vyžadujú námahu…

 

Tienanmen a Zakázané mesto

   Námestie Nebeského pokoja je ako Čína – obrovské. Vychutnáte si to v daždi, keď je takmer vyľudnené. Charakteristika súčasnej Číny tu nemôže byť názornejšia – vidíme jeden z mála gigantických pomníkov bojovníkov režimu a hneď vedľa unifikovaný mikrobus s občerstvením a pútačom v anglickom jazyku. Ideologicky desaťročia nezmieriteľné symboly tu spolunažívajú a nikto z miestnych to už ani nevníma.

Prepojenie so súčasnosťou nájdete v nevábnom betónovom podchode z Námestia pokoja k Zakázanému mestu, kde niektorí uchodení návštevníci ležia na zemi a aj spiaci bezdomovec sa nájde. A za Severnou bránou Zakázaného mesta vás môže zaskočiť pohľad na mrzáka tak zmrzačeného, že sa na to nedá dívať. O to viac ho počuť, lebo volá do megafónu. Len pred okoloidúcimi policajtmi, ktorí si ho nevšímajú, ho vypne. Mimochodom, na celom obrovskom námestí a rovnako vnútri obrovského komplexu Zakázaného mesta nenájdete policajtov (tí stoja len pri hlavnej Južnej bráne), či nebodaj vojakov so samopalmi, ako v súčasnej Európe. Čína je príkladne bezpečná.

Je zázrak, že sa Zakázané mesto zachovalo napriek vyčíňaniu Kultúrnej revolúcie, kde besnela najmä svojrázna feministka a štvrtá žena predsedu Maa menom Ťiang Čching. Tomuto barbarstvu podľahlo množstvo pamiatok, ale tento palácový komplex zrejme zachránil gigantický obraz Maa na vstupnej bráne. Dodnes je jeho portrét na všetkých bankovkách.

Tienanmen

Tienanmen

Sídlo cisárov bolo obklopené dvojitou hradbou, steny brán vyhladené tak, že sa po nich nedalo šplhať a zapustené hlboko do zeme, aby sa nedali ani podkopať. Viac vám povie každý vzdelanejší sprievodca a tak sa oddajme prvotným dojmom. Tento komplex je počtom budov a izieb (ktorých by malo byť 9 999) väčší ako slávne Versailles pri Paríži. Navyše je založený na efekte gradácie. Za obrovskou dvojitou bránou musíte prejsť veľkým nádvorím po prvý pavilón. Len čo ním prejdete, alebo ho obídete, objaví sa ešte väčšie nádvorie a ešte väčší pavilón. A tak až po to najväčšie nádvorie a palác.

Zakázané mesto

Zakázané mesto

Mimochodom, pred Trónnym palácom máte oči sklopené nie z úcty k histórii, ale aby ste si nevyvrtli členok kvôli rozpadnutej dlažbe. Udržiavať takýto veľký areál iste nie je ľahké, ani lacné. Séria palácov s obrovitými nástupnými nádvoriami vás (v duchu zámeru staviteľa) ohromí, takže sa zabudnete čudovať, ako vo chvíľach, kedy nebolo koho ohurovať, tí cisári a ich dvor vlastne žili? Obrovské paláce nemajú komíny, tak ako si v zime kúrili? Vždy vám tu ukážu ich spálne, ale nikdy nie kuchyňu, tak ako im varili? A nikde široko-ďaleko nevidíte čo len náznak miest úľavy. Ako keby tí ľudia pred dvomi tisícmi rokmi žili len zo vzduchu a na okrasu.

 

Terakotová armáda

   Za treťou povinnou pamätihodnosťou Číny treba cestovať (najlepšie nočným vlakom solídnej úrovne) tisíc kilometrov na juhozápad do mesta Xian. Terakotová armáda chrániaca posmrtne cisára je ako múzeum ukážkou premeny pamiatky na turistický priemysel. Nikde na svete som nevidel tak dlhý prechod od autobusu po vstup do pamiatky. V tomto prípade sú to takmer dva kilometre kľučkovania medzi stánkami, obchodmi, bufetmi a reštauráciami.

Terakotová armáda

Terakotová armáda

Areál obsahuje jednu gigantickú halu s hlavným zástupom tisícky bojovníkov z hliny a dve menšie (ale stále veľkosti štadióna) s menším počtom sôch. V bočných sálach sú vitríny s ukážkami jednotlivých typov sôch (vojak, dôstojník, úradník…) a podrobnými popiskami. Navrch je ešte múzeum s celkovou históriou nálezu a momentkami z návštev potentátov ako Putin, Sarkózy či rodinka Clintonovcov. Celkový dojem z ohromujúcich zástupov by možno posilnil malý ďalekohľad, keďže z vysokých galérií detaily (údajne u každej sochy iné) ťažko rozpoznáte. A to nie je celé nálezisko, veľká časť ostáva neodkrytá.

Terakotové napodobeniny

Terakotové napodobeniny

Pred návštevou areálu vás celkom určite zavedú do manufaktúry na nových terakotových vojakov všemožných tvarov. A napriek údajnej masívnej zľave tu nekupujte ani vojačikov suvenírovej veľkosti. Z tých najmenších tu totiž dostanete jedného za 60 jüanov (cca 8 eur). Priamo v areáli terakotovej armády vám ich však šikovní pokútni predavači predajú v krabici päť (štyri rôzne figúrky bojovníkov a koníka) za 40 jüanov (cca 5,40 eur)! Pravda, musíte tvrdo a rázne zjednávať, lebo ide o pokútny predaj, takže po transakcii predavač bleskovo mizne, aby vám to isté o chvíľu inde ponúkol znovu. Na tej fabrike napodobenín je najzaujímavejšou atrakciou možnosť odfotiť sa s jednou z postáv bronzových bojovníkov bez hlavy tak, že k nej odzadu pristrčíte tú svoju. No aj vy sa môžete stať nesmrteľnými, keď za malý poplatok prirobia vašu podobizeň na telo terakotového vojaka a ak máte odvahu a peniaze, pošlú vám túto skulptúru, aby potom stála vo vašej záhrade a udivovala hostí. V celej tejto modernej výrobni znie Qeens a majú tu aj porcelánové Milónske Venuše, ale s čínskymi črtami. Po ruke je aj polodrahokamami intarzovaný nábytok. To všetko ako dôkaz pre Čínu tak typickej nadprodukcie.

 

Súčasnosť nad očakávanie

   Turistický priemysel vás nepustí ani po zhliadnutí týchto pamiatok, lebo stovky uchodených návštevníkov končia v miestnych reštauráciách na spôsob turistických rýchlovýkrmní.

Na čínskom stole

Na čínskom stole

Ich ponuka je štandardná všade s približne siedmymi-ôsmymi chodmi, kde je vždy ryža (len niekedy dochutená), kúsky kuraciny na sladko, rôzne šaláty, kúsky bravčoviny, kung-pao a vždy polievka (väčšinou vajcová, výnimočne riedka paradajková – zahusťuje sa to ryžou). Tá polievka sa má konzumovať na rozdiel od našich zvyklostí na záver a po nej kúsky šťavnatého červeného melónu. Ten nápad s melónom vás naozaj osvieži. Je to akási prevencia pocitu, že po takej hostine ledva odfukujete.

Čínsky obed

Čínsky obed

A už sme v realite dnešných dní…

Vo veľkých mestách sa bytový fond obmieňa neuveriteľnou rýchlosťou. Je to aj vďaka u nás nepredstaviteľnému faktu, že byty nie je možné natrvalo vlastniť. A keď sa štát po dohode s developermi rozhodne, že celá štvrť starých domčekov sa zbúra, obyvateľov jednoducho vysťahujú a vznikne štvrť mrakodrapov. Tých je vo veľkých mestách toľko, že vznikli aj „mestá duchov“, kedy sa do nových mrakodrapov nepodarilo nikoho nasťahovať.

Veľa vstupov je na štvorcový QR kód, dokonca aj toaletný papier na jednom WC v areáli jednej z výstavných klasických záhrad sa vydával len podľa vstupenky s týmto kódom.

Ohromujúca je doprava, ktorá sa valí v šesť až osemprúdových uliciach a je pozoruhodne plynulá vďaka tomu, že tu nie je veľa semaforov, ako napríklad v New Yorku na Broadwayi. Autá skôr plynulo odbočujú aj sa pripájajú. Zápchy sú vzácne iste aj preto, že v centre Pekingu je obmedzený pohyb súkromných vozidiel. Doprava hustne až medzi 18:00 a 19:00 večer. Miestni (dokonca aj taxikári) bezpečnostné pásy vo vozidlách ignorujú. Je to možno aj tým, že dopravných policajtov tu takmer vôbec nevidieť.

Auto-tlačenica

Auto-tlačenica

Motorkári nemajú helmy a večer jazdia bez svetiel. Šetria tak batériu, keďže drvivá väčšina vlastní elektrické mopedy. Ich nevýhodou je, že sa zjavujú nehlučne z nečakaných smerov aj na chodníkoch. Takže chodec musí byť stále v strehu. Ale nie je to ani zďaleka také zlé, ako napríklad vo Vietname, o Indii ani nehovoriac. Pritom prechod od benzínových motoriek na tie elektrické by dramaticky zlepšil ovzdušie v ázijských mega-mestách.

Vozový park je moderný s väčšinou sedanov, ale aj limuzín. Sú tu aj nové škodovky. Ale aj mercedesy a športiaky Alfa Romeo. Prakticky nevidieť autá staršie ako desať rokov a to sú ich státisíce. Len mikrobusy majú starý dizajn zrejme domáceho pôvodu. Na križovatkách sú smery napísané aj v angličtine.

Pre chodcov sú pod semaformi veľké zvislé displeje s veľkými meniacimi sa nápismi „stáť“ a „ísť“.

Pre cyklistov sú tu široké trasy, ale nie je ich až tak veľa ako inde v Ázii. A hlavne, Čína je ukážkou perfektne zvládnutého masového požičiavania bicyklov. Najviac je ich žltých, aj oranžových, ktoré fungujú na dopravné karty a majú GPS. Majú jednoduché a účinné zamykanie a ľudia ich zanechávajú v rôznych kútoch mesta podľa individuálnej potreby. A sú aj modernej konštrukcie bez reťaze.

Bicykle

Bicykle

No, samozrejme, že takýto prekotný rozvoj automobilizmu spôsobuje problémy s parkovaním. Preto turistický autobus takmer nikdy nemôže dlhšie stáť pred konkrétnou pamiatkou, či reštauráciou, dokonca ani hotelom. Turisti sa tak menia na parašutistov, ktorí vždy z autobusu vyskáču a po splnení programu zasa naskáču späť.

Jediné, čo vám tu pripomenie Bratislavu sú taxíky, ktoré ťažko zohnať v daždi a cez víkend. Ale aspoň sú lacné.

 

To najdôležitejšie

   Čínu máme zafixovanú ako najľudnatejší štát sveta a očakávame, že sa to prejaví v každodennej tlačenici. Milo preto prekvapí, že dokonca ani v metre nie je taký stisk ľudí, ako napríklad v Tokiu. Iste, neoplatí sa dávať prednosť starším, lebo za nimi sa nahrnie hrča iných a môže vám ujsť autobus. Ale v zásade sú títo ľudia pozoruhodne milí (aj keď hluční) a na rozdiel od najnovšej proti-turistickej hystérie v Európe, sú ústretoví a aj keď nerozumejú, snažia sa cudzincom pomôcť a vyjsť v ústrety. Nevadí im fotenie a naopak deti sa s cudzincami fotia rady. Sú tolerantní a aj na miestach, kde sa nesmie fotografovať, vás na to len upozornia, ale nebránia vám v tom. Policajtov (na rozdiel od opäť protiteroristickej hystérie na Západe) takmer vôbec nevidieť, len pešie zóny sú prešpikované kamerami.

Vež v Šanghaji

Vež v Šanghaji

Ten pocit, že ste vítaní, že budete vždy pozorne obslúžení, že nie ste zbytočne obmedzovaní pseudo-bezpečnostnými opatreniami amerického typu a že budete priam obklopení ponukami pre nich typických produktov – aj pre toto sa oplatí prísť aspoň okoštovať Čínu. Pretože tých pozitívnych zážitkov je toľko, že ich ešte týždne a mesiace po návrate budete tráviť, ako had pytón svoju korisť…

Gustáv Murín

Reportáž vyšla v skrátenej verzii v magazíne Exkluziv č.4/2018.