V gruzínskom meste Adler sme dopoludnia absolvovali ochutnávku čaju. Priznám sa, tento nápoj nepatrí medzi moje obľúbené. Skôr naopak. Čaj ochutnávam iba zriedka, presnejšie vtedy, keď na mňa doľahne chrípka. Horšia už môže byť iba ochutnávka mlieka. Ale na tú ma, našťastie, ešte nikto nepozval.

   O to viac som sa tešil na večer. Mali sme v pláne návštevu divadelného predstavenia!

   Dostali sme najlepšie miesta v čestnej lóži, divadlo bolo plné a herci fantastickí. Hra bola zo súčasnosti, presne taká, na akú som bol psychicky naladený. Veľa zemitého gruzínskeho humoru, trocha poézie a sentimentu, štipka filozofie. Jednoducho, báječný večer!

   Cez prestávku som si odskočil na toaletu. Moji priatelia ma čakali v bufete, do ktorého sa zatiaľ nahrnuli všetci návštevníci, ba dokonca i zamestnanci divadla. Čašník nás usadil k stolu, ktorý si rezervoval umelecký šéf súboru.

   – Čo budete piť, priatelia?

   S gruzínskym čajom som sa zoznamoval celé dopoludnie, a tak som zvolil čašu vína.

   Na stole sa objavilo niekoľko fliaš. Na výber bolo červené i biele, nechýbal sekt. K tomu koňak a pre ortodoxných rusofilov vodka.

   – O chvíľu bude malé občerstvenie, – zaprisahával sa čašník.

   – To nie je potrebné, večerali sme v hoteli.

   – Po predstavení bude recepcia. Ale zatiaľ niečo malé, pod zub, nezaškodí…

   Do piatich minút sa stôl zaplnil vyberanými pochúťkami kaukazskej kuchyne. Baranina na všetky spôsoby, pirôžky s mletým mäsom i orechmi, sardinky na ražni, zapečené makaróny, slepačí puding a množstvo zákuskov a ovocia.

   – Naozaj nie sme hladní… A okrem toho, o chvíľu sa začne druhé dejstvo, – protestoval som a myslel som to úprimne.

    V tej chvíli sa v bufete ozval búrlivý potlesk. Pomedzi hodujúce publikum sa predierala hviezda večera, vynikajúci gruzínsky herec Vachtang Kikabidze. Bol oblečený v bielom froté župane, čo bolo vzhľadom k tomu, že predstavenie sa malo začať o päť minút, trochu čudné…

Vachtang

Vachtang

   – Publikum ho zbožňuje, je naším národným hrdinom, – vysvetľoval umelecký šéf. – Na jeseň začína nakrúcať historický film o zjednotiteľovi Gruzínska, Arsenovi Džordžiašvilim!

   Vachtang sa posadil na svoje čestné miesto a čašník mu promptne priniesol čiernu kávu s veľkým koňakom. Zdalo sa, že prestávka bude trvať predsa len trochu dlhšie.

   Po desiatich minútach si Vachtang zavolal čašníka. Mal som pocit, že ide platiť a predstavenie sa o chvíľu začne.

   – Len pokoj, – znova ma usadil hostiteľ. – Vachtang sa musí najprv navečerať. V prvej časti podal nadľudský výkon.

   Herec si objednal svoje obľúbené jahňacie nožičky v gaštanovej omáčke, ako múčnik chalvu, a celé to zapil fľašou ľahkého ružového vína. Výkon hodný zjednotiteľa Gruzínska.

   Moji kolegovia sa nepokojne dívali na hodinky, ale v bufete i naďalej vládla uvoľnená atmosféra. Ktosi priniesol malý prenosný televízor a postavil ho na Vachtangov stôl. Vysielali priamy prenos z futbalového zápasu, v ktorom gruzínskemu mužstvu Dynamo Tbilisi, išlo o všetko.

   – Pauza medzi jednotlivými dejstvami býva u nás trochu dlhšia, – vysvetľoval umelecký šéf a nalieval nám víno. – Musíte to pochopiť. Gruzínci milujú divadlo a považujú ho za udalosť nielen umeleckú, ale najmä spoločenskú.

   Zápas sa skončil víťazstvom Gruzíncov, čo bol dôvod k malej oslave. Vachtang objednal víno pre celý stôl a na diaľku si s nami pripil. Pochopili sme to ako znamenie, že predstavenie bude pokračovať.

   – Nie je dôvod ponáhľať sa, – brzdil našu túžbu po umení hostiteľ.- Začiatok druhej časti nám oznámi inšpicient trojitým zazvonením…

   A naozaj, v bufete divákov neubúdalo, naopak. Pridali sa ďalší, ktorí išli náhodou okolo divadla.

   Vrhol som letmý pohľad k Vachtangovmu stolu, aby som zistil, že on a jeho kolegovia sa práve pohrúžili do akejsi zložitej, kartovej hry! V tej chvíli mi zaškŕkalo v žalúdku. Znelo to, ako keď sa v kaukazských horách odlomí kus ľadovca. Pochopiac, že druhého dejstva sa tak rýchlo nedočkám, zahryzol som do šťavnatého šašlíku.

   Ubehli nekonečné minúty, počas ktorých som úpenlivo rozmýšľal, o čom bola prvá časť dnešného predstavenia. Mal som pocit, že som ho videl v dávnom detstve a jediné, čo som si pamätal, bola tvár hlavného predstaviteľa, ktorú som mal stále pred očami.

   Keď Vachtang obohral svojich spolustolovníkov a zhrabol zo stola hrču papierových rubľov, vykresalo to vo mne iskričku nádeje.

   A keď sa konečne postavil, vyštartoval som spoza stola ako šprintér, aby som zaujal svoje miesto v čestnej lóži.

   – Ešte je čas, – zadržal ma hostiteľ, pričom mi natrhol rukáv saka. –Vachtang si zvykne medzi prvým a druhým dejstvom trochu pospať.

   Chápal som ho. Bolo takmer pol jedenástej a bol som na smrť unavený. Kolegovia sa ma snažili prebrať kávou a dvojitým koňakom, ale pomohlo až to, keď ma ktosi dôkladne prefackal. Vachtang si zdriemol slabú polhodinku a inšpicient konečne zazvonil. Diváci sa spôsobne presunuli do sály.

   Druhú časť predstavenia si vôbec nepamätám. Zaspal som hneď, ako v sále zhasli svetlá, pričom som takmer spadol z čestnej lóže do hľadiska.

   Keď som sa pýtal kolegov, ako sa predstavenie skončilo, ich verzie sa líšili takým závratným spôsobom, že sme sa rozhodli divadlo navštíviť ešte raz. Boli sme však už poučení. O pol siedmej večer sme si ľahli spať a nechali sa telefonicky zobudiť až vtedy, keď Vachtang dohral svoju partiu kariet. Bolo presne pol jedenástej!

 

Rasťo Piško, máj 1988 (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)