V Arizone existuje celý rad kaňonov dosť veľkých a hlbokých, aby človeku vypadli oči z jamôk. Ale len jeden je ten naozaj – VEĽKÝ. Konečne som sa k nemu dostal miestnou cestou z kasínového mesta III. kategórie menom Laughlin, potom diaľnicou číslo 40 a nakoniec cestou národným parkom až sem. Už sa mi to stalo viackrát a tu opäť. Známe a vychválené divy sveta na mňa akosi nepôsobia. V tej tlačenici návštevníkov, stánkov so suvenírmi a preplnených vyhliadkových terás – no neviem, žiadny veľký dojem. Skôr sklamanie. Veď som sa ani veľmi nesnažil, keď som videl aká hrča japonských turistov sa navalila na vyhliadkovú terasu. Čo by som videl a fotil? Snáď ich pozadie?
Nemôžem povedať, že by som bol z tej svojej neschopnosti nadchnúť sa týmto zázrakom Prírody nadšený. Veď som sa sem trepal autom šesť hodín a rovnaká cesta ma čaká späť. Pre istotu som však zmenil trasu a vybral sa okľukou cez územie Navajov, tých povestne „priateľských Indiánov“. Našiel som polopúštny kraj, kde som z Navajov okrem prikrčených hlinených chalúp a mobilných prívesov uvidel len jedno poloopustené parkovisko s trhom ich upomienkových predmetov. Všetci už indiánski predavači odišli až na jedného. Zastavil som, len tak, čo to dá. No dalo mi to ďalšie sklamanie – tie indiánske čačky naozaj za veľa nestáli. Nerozhodne som tam stál, keď sa mi prihovoril ten Indián, ktorý strávil na páliacom slnku už asi celý deň. Bol tu posledný a bohviečo asi nepredal, ale priateľskej povesti ostal verný.
„Máte čas, pane?“
Prikývol som podozrievavo. Na nijaké obchodnícke triky na turistov nie som zvedavý.
„Tu za mnou, pane, nejakých sto metrov je vyústenie jedného z ramien Veľkého kaňonu. Ak chcete, choďte sa na to pozrieť. Ale budete musieť ísť pešo.“
Poďakoval som a v zamyslení vykročil. Na týchto kaňonoch je zaujímavé, že sú to ostré prepadliny dolu, do zeme. Zemské ryhy na pustej rovine. Vyšiel som označeným smerom z parkoviska pri trhu. Nudná krajina, kopček za kopčekom. Prešiel som kusom tej pustej roviny po kamenistom chodníku už dva kopčeky a nič moc. Ešte jeden taký nudný kopček a vrátim sa. Vyšiel som naň a – On tam bol! Vyrazilo mi to dych. Dostal som takú pecku prírodného zázračna, že som len nemo hľadel. Toto vás musí ohromiť. Tá obrovská zemská trhlina s vysokými vežami v strede a mútnymi vodami rieky Colorado tam kdesi ďaleko na dne. Veľký kaňon je naozaj úžasné prírodné divadlo, hlavne keď stojíte oproti nemu – sami. Mlčal, ale ja verím, že sme si takto potichu potykali.
Po dlhej chvíli som sa zrýchleným krokom vracal späť s odhodlaním vďačne kúpiť od starého Indiána akýkoľvek gýč. Ale on tam už nebol. Ďalší anjel na mojich cestách. Vďaka…
Gustáv Murín
CELÚ knihu cestovných príbehov nájdete TU.
Ukážka z rukopisu cestovných príbehov dokončeného vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
