Môj dávny priateľ žije v San Franciscu a volá sa Larry. Hoci ide o jasne americké meno, pochádza zo Slovenska. Emigroval ešte za hlbokých komunistických čias. Ale vo chvíli nášho stretnutia už železná opona padla. Bolo to srdečné a veľmi

milé stretnutie. Po dobrej večeri a dlhej debate o našich dovtedajších osudoch prišiel čas ísť spať. Larry zariadil naše ubytovanie v hoteli Hilton (to meno má u nás zvuk a urobilo náležitý dojem) v spoločnej izbe (môj priateľ počas americkej

emigrácie predsa len až tak veľmi nezbohatol, aby nemyslel aj ekonomicky). Zaľahli sme teda do svojich postelí a ešte pred prianím dobrej noci si Larry náhle spomenul:

„Ozaj, máš so sebou štuple do uší?“

Mal som jedny ešte od prvej lekcie lietania v Iowe ako prevenciu proti hluku v lietadlách. Než som si ich nasadil, položil som logickú otázku.

„Áno, mám. Prečo?“

„Len si ich nasaď. Strašne totiž chrápem.“

Emigrácia a roky poznačia človeka všelijako. Preto som sa nečudoval, nasadil som si štuple do uší a spokojne som zaspal.

Lanny, ilustr. Vanek

Lanny, ilustr. Vanek

Ráno som sa zobudil čerstvý, vyspatý a spokojný. Naopak Larry vyzeral zničene, unavene a nespokojne. Čo sa tiež dá čakať od človeka, ktorý strašne chrápe. Pre istotu som sa ale s účasťou opýtal:

„Tak, ako si sa vyspal, drahý priateľ?“

Larry sa na mňa pozrel podivuhodne rezignujúcim pohľadom a naštvane povedal: „Vôbec som sa nevyspal! Nemohol som. Veď TY strašne chrápeš! A najhoršie na tom bolo to, že kvôli tým tvojím štupľom do uší som ten tvoj chrápací

koncert nemal ako prerušiť…“

 

Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.