Pred novembrom 1989 boli pre mňa vždy záhadou tie tajomné organizácie, ktoré mali monopol na priateľstvo, či už so Sovietskym zväzom na večné časy, alebo s ľudom povodia Zambezi do voľby nového náčelníka. Aj po roku 1989 ma zaskočil rýchly vznik „Spoločnosti priateľstva s ľudom USA“, pretože mi nebolo jasné ako menovaný ľud k toľkému priateľstvu príde. A tu som sa, sťa vyliečený skeptik, stal koncom 90. rokov náhle a bez prípravy členom „Slovensko-chorvátskej spoločnosti“.
Keď slávny svetový architekt Corbusier hľadal križovatku európskych ciest, našiel Bratislavu. Kto sa pozrie do mapy, zistí, že v okruhu 500 kilometrov (t.j. päť hodín cesty autom, tri hodiny rýchlovlakom a hodinu lietadlom) nájdeme týchto susedov nášho hlavného mesta – Praha, Brno, Viedeň, Graz, Budapešť, Krakov, ale aj Varšava, Berlín, Mníchov, Benátky, Belehrad, Ľvov, Ljubljana a Záhreb. Väčšinu týchto miest spája spoločná história, staručké Rakúsko-Uhorské (ne)mocnárstvo a dávne obchodné cesty. Veď asi aj preto sa malé železničné staničky na trasách spájajúcich tieto mestá podobajú jedna druhej ako by ich jedna Rakúsko-Uhorská monarchia mala. Pozoruhodnými majákmi našej cesty na stretnutie s chorvátskymi priateľmi boli aj máje zdobiace priedomia dedín u nás, v Rakúsku, Slovinsku aj Chorvátsku. Do aktuálnej témy o „nacionalizme“ treba dodať, že v Rakúsku a Slovinsku zdobili máje okrem iného aj národné zástavy. Som zvedavý, ako si s týmto faktom poradia naši odborníci na „slovenský nacionalizmus“. Zvlášť, keď v Dánsku národnými zástavami zdobia napríklad vianočné stromčeky a v Spojených štátoch už asi aj nátierkové maslo. Nájdu sa však aj odlišnosti – v Slovinsku (zrejme najbohatšom zo všetkých post-komunistických štátov) je elektrické vedenie na stĺpoch, ktorými sú oholené kmene stromov. Vykrivené do kurióznych polôh, pôsobia dojmom dokonalej improvizácie. Kto-vie možno sú Slovinci aj preto takí bohatí, že si nedávajú toľko práce so vzhľadom vecí, ktoré majú najmä slúžiť…
Ľahko si nás môžu cudzinci pliesť so Slovincami, keď pred Mariborom odbočka láka do Slovenskej Bistrice. Aj v Chorvátsku nám cestou do Záhrebu znejú povedomo názvy dedín a mestečiek ako Krapinske Teplice, Svetji Križ a Susedgrad. V samotnom Záhrebe sa však už pripomenula (našťastie nám vzdialená) vojnová realita. Ono to človeku nepridá, keď si na tabuľke pri hotelovom výťahu prečíta pokyny v prípade zvukovej signalizácie ohlasujúcej bombardovanie. V hotelovej zmenárni zase cudzinca vítal nápis „Nema novaca“, čo znamená, že valuty sa minuli. Išlo zrejme o devalvačnú psychózu spojenú so zavedením novej, problematickej meny „kuna“. Pred hotelom zasa stál mladý chlapec, ktorý ako živá reklama zarobil za tri hodiny 10 tisíc dinárov. Pritom noviny stoja 6 tisíc dinárov. Námestie „Bratstva i jedinstva“ bolo pre istotu premenované podľa literárneho klasika. A blízke kino sa už nevolá Balkan, ale Europa. Mimochodom tí, čo nás strkajú na Balkán, len aby si sami dodali pocit pofidérnej nadradenosti (v mysliach týchto ľudí totiž ide o nadávku), by si mali zájsť do chorvátskej Dalmácie, alebo do Vojvodiny, ktoré sa za Balkán vôbec nepovažujú. Ľudia, o ktorých hovorím, však obvykle nemajú potrebu o tom skutočne rozmýšľať, aby mali okamžite a na čokoľvek po ruke jediný správny názor. Sú to ľudia, ktorým fakty nevadia. Veľmi mi to pripomína to opovrhované balkánske myslenie. Vlastne, veď ani na Balkáne nemôžu byť ľudia tak naduto hlúpi…
Aj za ťažkých podmienok vojnového konfliktu, v ktorom krajina chtiac-nechtiac prežívala prvé roky svojej samostatnosti, sa mal Spolok chorvátsko-slovenského priateľstva v Záhrebe čím reprezentovať už vo svojej prvej výročnej správe. Napriek obecnému nedostatku financií išlo totiž o jeden z najaktívnejších spolkov. Z toho vyplýva aj jeho dobré meno. Veď na slávnostnom zasadaní pri príležitosti prvého roku existencie Spolku sa okrem pracovníkov nášho veľvyslanectva na čele s vtedajším veľvyslancom profesorom M. Kučerom s manželkou, zúčastnili aj predsedovia iných spolkov priateľstva (napr. Česká beseda, Chorvátsko-Macedónsky spolok…), vedúci predstaviteľ strešnej organizácie zabezpečujúcej štátnu podporu týchto spolkov, šéf Chorvátskej obchodnej komory a v neposlednom rade aj pozoruhodné množstvo mladých ľudí, ktorí v to sobotné dopoludnie prišli z vlastnej vôle a úprimného záujmu. Predseda Spolku, profesor Ante Vukasovič, vzácny priateľ Slovenska, mal čo zrekapitulovať z výsledkov bohatej aktivity Spolku za prvý rok existencie. Pozoruhodným podujatím bola diskusná tribúna „Suverénne Slovensko včera, dnes a zajtra vo svetle slovensko-chorvátskych vzťahov“. Úspech mala výstava v knižnici Katedry slovanskej filológie Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe na počesť aj tu známeho slovenského dejateľa Ľudovíta Štúra. Pritom prekladatelia z oboch jazykov sú plne vyťažení a slovenčina ako študijný obor stúpa na cene. Ukázalo to aj podujatie „Chorvátska literatúra v slovenskom preklade“. Ale Spolok sa obracia aj k veľmi konkrétnym súčasným potrebám. Dokázali tak zorganizovať kontaktné dni, na ktorých sa prezentovalo 44 slovenských, 2 české a do 200 chorvátskych firiem, hlavne z oblasti turistického ruchu. V Záhrebe sa samostatne predstavili slovenské cestovné kancelárie s ponukou zimnej rekreácie v našich malých, ale príťažlivých veľhorách. V Bratislave sa zase uskutočnilo atraktívne podujatie Týždňa chorvátskej kuchyne vrcholiace v dvorane hotela Bratislava „Chorvátskou jadranskou nocou“, ktorej sa zúčastnili významné osobnosti diplomacie, obchodných kruhov, spoločenského života i kultúry. A so sponzorskými príspevkami stúpajú aj možnosti usporiadavania zaujímavých kultúrnych udalostí. Takou bol v Záhrebe Týždeň slovenského filmu, kde sa medziiným predstavili aj diela ako „Tisícročná včela“ a „Pacho, hybský zbojník“.
K Spolku sa pred tromi rokmi pridala Matica slovenská v Záhrebe, ako 9. miestny odbor Matice slovenskej v Chorvátsku so sídlom v Našiciach, ktorého zakladajúce zhromaždenie sa uskutočnilo 1. decembra 2015 v priestoroch Chorvátsko-izraelského spolku na Vodníkovej ulici v Záhrebe. Zakladateľmi MS v Záhrebe boli Matica slovenská v Chorvátsku a Spolok chorvátsko-slovenského priateľstva v Záhrebe.
Gustáv Murín
