Tak ako bývalý Sovietsky zväz, aj dnešné Rusko ostáva tou pravou krajinou neuveriteľných nemožností. Za socializmu ste sa tam mohli dožiť čohokoľvek. Absurdity tu mali stály festival. Vždy to ale malo zvláštnu, sovietsku, logiku. Letecká spoločnosť Aeroflot bola (a žiaľ niekedy aj ostáva) výstavným stánkom takých absurdít. Obeťou je, pochopiteľne, pasažier. Lebo ako mi vysvetlila jedna energická úradníčka na moskovskom letisku Šeremeťevo: „Vy ne klient, vy toľko pasažir!“.

A ako si pamätá nejeden šokovaný našinec za socíku boli „pasažirmi“ v lietadlách aj kozy či drobná hydina. Piloti boli vojnoví veteráni, ktorí sa vyžívali v nečakaných manévroch a boli pripravení lietať aj na rebrináku, ak by mal logo Aeroflotu. Ten mal byť totiž najväčšou leteckou spoločnosťou na svete. V kontraste s tým je dodnes zrejme najviac vnútroštátnych letov na svete tých severo-amerických, kde bola odjakživa neporovnateľne vyššia kultúra cestovania. Hoci tam zase pre zmenu robia letušky aj staré mamy…

V takýchto extrémoch ruskej pohostinnosti, aj nepohostinnosti, som absolvoval zájazd, ktorý končil letom z Petrohradu do Prahy. Pri čakaní na letisku som však zhodou okolností zistil, že naše lietadlo má technické medzipristátie v Bratislave a až potom pokračuje do Prahy. Okamžite som sa tej šance chytil. Spolu s vedúcou nášho zájazdu sme zašli do kancelárie Aeroflotu, aby sme vyjednali možnosť môjho vystúpenia z lietadla už v Bratislave. Úradníčke v Aeroflote sa to nepáčilo, veď každá neplánovaná zmena úradníka rozčúli. Ale na veľké naliehanie súhlasila. Samozrejme pod podmienkou, že si priplatím. To som pravdupovediac čakal, pristavenie schodíkov asi predsa len niečo stojí. O tie však nešlo, ako my pohotovo vysvetlila tá úradníčka. Nemusel som priplatiť za to, že by moje vystúpenie bolo spojené s nejakými nákladmi, ale za to, že priama vzdušná vzdialenosť Petrohrad – Bratislava je väčšia ako priama vzdušná vzdialenosť Petrohrad – Praha! To, že ide o jedno a to isté lietadlo a ten istý let nerozhodovalo. Zaplatil som.

 

Gustáv Murín