Bratislava bez prívlastku?
Dobré vína sú s prívlastkom. Aj významné mestá. Ale aký prívlastok si zaslúži hlavné mesto Slovenska? Praha je „stověžatá“, New York je „veľké jablko“, Bratislava bola kedysi nazývaná „Krásavicou na Dunaji“. To bolo ešte pred prvými „developermi“ – komunistami. Tí sa rozhodli vnútiť tomuto mestu „robotnícky charakter“ a tak zlikvidovali množstvo historických pamiatok (medzi inými napríklad aj väčšinu náhrobkov slávnych Bratislavčanov-Prešpurákov a ich rodov na historickom Ondrejskom cintoríne) a nahradili ich továrňami. Ale potom komusi z nich napadlo, že by sa nejaký ten prívlastok mestu zišiel a vymysleli „Mesto mieru“. Dodnes ten nápis straší na plechových stĺpoch pri diaľničnom vjazde do mesta od Trnavy. Pár rokov po revolúcii ho bolo vidieť ešte aj na fasáde jedného z domov pri vjazde z mosta SNP (dnes už pre zmenu „Nového“?) do centra mesta smerom k Prezidentskému palácu. Koketovali aj s inými názvami pre Bratislavu, ale tento sa ujal a ja netuším prečo. Mier tu dohadovali Francúzi s Rakúšanmi po bitve u Slavkova, ktorú Napoleon tak slávne vyhral. Ale ten ju podpísal vo Viedni. A že by nás toto pasovalo za mierotvorné mesto?
A čo víno?
Od prívlastkového vína je už len krok k spojeniu tohto mesta s jeho pestovaním. „Mesto vína“ – to znie pekne. Veď podľa knihy Dušana Kováča „Bratislava 1939 – 1945“ (vyd. Marenčin PT) tu pred vojnou 200 vinohradníckych rodín obhospodarovalo viac ako 500 hektárov viníc, na ktorých dorobili okolo 15 tisíc hektolitrov vína. Súvislé pásmo viníc sa tiahlo od Devína až ku hraniciam mesta v Rači. Hlásiť sa k pestovaniu vína sa dnes priamo spája s turistickým ruchom, veď Malokarpatská vínna cesta funguje veľmi dobre. A niekoho to už napadlo, lenže nie u nás. Nedávno som v propagačnom časopise Enjoy Vienna objavil pozoruhodné tvrdenie, že Viedeň je „jediné hlavné mesto na svete, ktoré sa môže pochváliť, že je centrom vinárskej oblasti“. Registrujú tam 320 vinohradníkov obhospodarujúcich 700 hektárov vinohradov. Pri troche dobrej vôle by sme Viedni ten titul mohli prinajmenšom spochybniť. Veď len donedávna tu medzi Krasňanmi a Gaštanovým hájikom fungovalo celé vinohradnícke družstvo. Ibaže to družstvo pomaly ale iste o podstatu svojej existencie, teda vinohrady, prichádza. Konkrétne z oboch strán Krasňan sa už stavajú dva nové bytové komplexy. A v budúcnosti padnú ďalšie hektáre vinohradov nad Bratislavou. Je to logické. Proti novej zástavbe v samotnom meste sa už začínajú naozaj vehementne búriť samotní obyvatelia a akokoľvek dobre podplatení úradníčkovia si už nemôžu dovoliť toľko, čo pred pár rokmi. Lenže vinohrady sú takpovediac „nikoho“.
Burčiak v Rači – oáza v púšti
Rača je v celom hlavnom meste najznámejšia štvrť s vinohradníckymi tradíciami (veď aj Vajnorania mali vinice nad Račou) a keďže štvrť Krasňany patrí k Rači, zdalo sa mi jednoduché kúpiť tu na vrchole burčiakovej sezóny aspoň liter-dva. Veď keď na hlavnej ceste vo Svätom Jure máte vyložené fľaše s burčiakom na predaj pred každým druhým domom, v Rači to nemôže byť horšie. Tak naivne som presviedčal svoju ženu, ktorá celú tú tortúru zháňania burčiaku so mnou absolvovala. Raču sme obkrúžili niekoľko krát a pýtali sa každého, koho sme zastihli. Len krútili hlavami.
V prvom rade namietali, že víno v Rači dorábajú už len blázni. To mi potvrdila aj pani Svozilová, ktorá je našťastie do výroby vína sympaticky zbláznená. Burčiak tiež nemala, lebo práve dooberali.
Rozumiem aj tomu, že aj tých málo vinárov v Rači sa chystalo na miestne vinobranie najbližší víkend a s burčiakom začnú až o pár dní.
Ale my sme obišli aj všetky reštaurácie, bufety a aj miestnu tržnicu a márne. V sezóne burčiaku by mal byť podľa mojich naivných predstáv každý výčap v takej vinárskej štvrti zásobený bohato burčiakom. Ako špecialita, lákadlo, samozrejmá sezónna ponuka. Račania však zjavne uprednostňujú v teplom víkendovom poobedí pivo. Aj vo Vieche, jedinej originálnej vinárskej krčme v celej Rači, sa dokopy štyria obsluhujúci tvárili, že pivní zákazníci na terase sú im prednejší než záujemci o burčiak, ktorý tu ponúkajú. Ten je ale predražený (až 3,10 eur oproti 2-2,50 eur inde) a obsluha sa tvári, že vám predajom burčiaku priam robí láskavosť. Keď som na chorvátskej Korčuli prejavil záujem o ich vychýrené víno, predavačka Ana otvorila fľašu, aby som posúdil, či stojí za to kúpiť jednu, či dve. Pokus okoštovať burčiak vo Vieche bol márny. Tá neochota nás odradila.
Ako to skončí?
Dobré meno Rače zachránil pán Máťuš presne tak, ako by to malo byť. Zašli sme k nim do dvora, načapoval v pohode dva litre za primeranú cenu a šli sme spokojne domov. Len mi v hlave vŕtalo, už doma pri dobrom poháriku, čo bude o rok, či desaťročie. Začiatkom septembra sa konal v celej vinohradníckej oblasti od Rače až po Suchú nad Parnou „Deň vo vinohradoch“. Skvele zorganizované novým vedením Rače aj s bonusovými lístkami na nákup dobrého račianskeho vína. Veď sme so susedom, hudobníkom Ľubom Belákom, zašli aj na koštovku a kúpili zopár fliaš. Našli sme však z celej vinárskej slávy už len šesť račianskych vytrvalcov, vinárov. A aj to sa nám pán Žitný pri poháriku skvelej Frankovky posťažoval, že už nemá nasledovníkov.
Takže tak, vážení. Aby nebol burčiak o pár rokov nie sezónnou, ale jednorazovou súčasťou slávnosti vinobrania na jeden víkend. S tým, že v niektorých prípadoch bude aj z hrozna…
Autor: Gustáv Murín
