India sa zásadne mení, ale v 90. rokoch ste sa tu v niektorých mestách mohli presvedčiť, ako vyzeral stredovek. A ten ich prechod zo stredoveku do modernej doby sprevádzali pre našinca príšerné pôrodné bolesti. Nevládni ľudia ležiaci opustení na ulici a na tej istej ulici iní vykonávajúci potrebu. Hlavné mesto v oblaku tak hustého smogu, že bol viditeľný! A všade prítomný smrad a puch, veď ulice boli plné odpadkov a výkalov. V meste známom zo stredoveku ako Benáres (dnes Varanasí) nás vedeckí kolegovia zobrali taxíkom na blízke miesto, kde kázal Budha. A keď sme tým taxíkom prechádzali prašný bazár na okraji mesta po prašnej ceste, po prvý krát (a dúfam, že aj naposledy) sa vo mne z toho hluku a prachu zdvihla taká panika, že som mal chuť vyskočiť z auta von. Ale vonku to bolo práve horšie a tak som musel doslova zaťať zuby a vydržať, kým sme nevyšli z mesta. Odmenou bolo to miesto zvané Sarnath, kde prvý krát kázal Budha a ktoré sa v kontraste so všetkým mestským chaosom topilo v pokojne zeleni, čo pôsobilo mimoriadne blahodarne.

Sarnath

Sarnath

A v tomto modernizovanom stredoveku som mal za úlohu vybrať si hotovosť z VISA karty v situácii, keď žiadny bankomat nebol na dohľad. V hoteli (ktorý tiež bol napol stredoveký) mi poradili, že mám ísť do pobočky miestnej banky a hneď tam so mnou aj poslali rikšu. Čo som uvidel, doživotne nezabudnem.

Z prašnej ulice ma rikšiar doviedol do veľkej, ale nízkej a tmavej sály zdanlivo bez umelého osvetlenia. Bolo to ako keby som vstúpil do podpalubia starej lode, kde namiesto bečiek so slanými rybami sú každé dva metre rozložené stoly s bankovými úradníkmi a na tých stoloch neprehľadné kopy papiera, ktorý vyzerá byť užitočný už len na to jediné (mimochodom, na to jediné ho Indovia nepoužívajú, lebo majú vedierka s vodou).

Vyzeralo to úplne beznádejne. V tej polotme prevládal hluk tlačenice, veď pri každom stole stála hrča Indov. Ale rikšiar vedel ako na to a energicky ma pretlačil cez všetkých k jednému z úradníkov.

Žiadny počítač na stole, najsofistikovanejším nástrojom toho úradníka bola pečiatka. Pozeral som sa na neho, ako keď niekto náhle zahliadne v africkej buši polonahého pigmeja s fľašou od coca-coly, ktorú sa ponáhľa vrátiť do super-marketu. Ale tento indický bankový úradník bol dôstojnosť sama.

Zobral opatrne do rúk moju VISA kartu a dôkladne si prezrel. Chvíľu som mal dojem, že do nej zakúsne, ako keď sa v stredoveku overovala pravosť zlatých mincí. Rozvážne pokýval hlavou, otvoril hrubú zaprášenú knihu a opýtal sa ma, koľko peňazí potrebujem. Povedal som sumu, on súhlase pokýval hlavou a vypýtal si môj pas. Ten som, samozrejme, nemal. V obave, aby som ho nestratil, som ho zásadne nechával v hotelovej izbe. Ale mal som kópiu hlavnej stránky pasu. Úradník bez mihnutia oka prijal ten dokrčený papier a už mal len jednu otázku – číslo mojich víz. To bolo pochopiteľne v mojom pase a samozrejme, že som ho nepoznal. Videl som to beznádejne. Zažil som komunistických byrokratov a vedel, že keď sa taký byrokrat zasekne, hoci aj na maličkosti, tak je to sizyfovská práca s ním pohnúť. Zahanbene som priznal, že to číslo nepoznám.

Indický úradník chápavo pokýval hlavou a opýtal sa ma, v ktorom hoteli bývam a či sa tam nachádza môj pas. Tak som mu to povedal a on odkiaľsi vypriadol telefón, zavolal tam a podľa mojich inštrukcií nechal k telefónu zavolať môjho kolegu Karola, ktorý tam našťastie mňa čakal. S tým sme pas rýchlo našli a on mi nadiktoval to číslo. A zázrak sa stal – indickému bankovému úradníkovi stačila kópia pasu a z telefónu nadiktované číslo víz. Do desiatich minút mi podával moju VISA kartu, peniaze a poprial mi príjemný pobyt vo Varanasí.

Odišiel som ako omámený. Zrejme aj v stredoveku platilo, že dobrá vôľa všetko zdolá. Vtedy v Indii boli na VISA kartu živé bankomaty…

 

Gustáv Murín