Globalizácia nás zhýčkala. Uverili sme vo víziu „globálnej dediny“ a tak sa občas vo svete správame ako naivní dedinčania. Aj ja som uveril v zázračnú moc moje plastickej VISA karty, až kým som pre ňu márne hľadal ten pravý bankomat v indickom pútnickom meste Benárese alias Varanasí. Peniaze som potreboval, ale kde ich vziať? V Indii je našťastie ešte stále funkčná inštitúcia rikšiarov, ktorí vedia na všetko riešenie. Na odporúčanie recepčného v našom nevábnom hotelíku som sa zveril do rúk jedného z nich. Vraj sa ku svojim peniazom určite dostanem.
Rikšiak naštartoval svoju prdi-motorku a hnali sme sa naverímboha ulicami mesta. Až zastal pred nevábnou budovou. Márne som vyhľadával očami nejaký bankomat alebo aspoň vývesný štít solídnej banky. Rikšiak mávol smerom ku vchodu a bez zaváhania ma viedol ošarpanými schodmi na poschodie. Čo som uvidel, zobralo mi dych.
Vyzeralo to tam, ako v podpalubí starej lode, kde namiesto bečiek so slanými rybami sú každé dva metre rozložené stoly s bankovými úradníkmi a na tých stoloch neprehľadné kopy papiera, ktorý vyzerá byť užitočný už len na to jediné (mimochodom, na to jediné ho Indovia nepoužívajú, lebo majú vedierka s vodou). Všade polotma a hluk tlačenice. Kopa stolov, za nimi úradníci a okolo nich hrče domácich Indov. Vyzeralo to beznádejne, ale rikšiak ma neomylne viedol k jedinému stolu, kde sa ako zázrakom netlačil nikto. Prehodil niekoľko slov s úradníkom a jasne mi naznačil, že toto je ten správny zaklínač môjho bankového konta. Na tom stole nebol žiadny počítač, len veľká pečiatka. A úradovanie začalo.
Indický bankový úradník vzal obradne do rúk moju VISA kartu a zdvorilo sa opýtal na moje meno. Keď si ho vypočul, spokojne pokýval hlavou a vypýtal si môj pas. Ten zo zásady po uliciach nenosím, na to mám jeho kópiu. Zdvorilo si ju pozrel a upozornil ma, že na bankovú transakciu bude potrebovať číslo mojich indických víz. Tie boli pochopiteľne v mojom pase a ten bol spoľahlivo zašitý v bočnom vrecku môjho kufra na izbe v hoteli. Vôbec ho to nezmiatlo a opýtal sa ma, či mi to číslo môže niekto nadiktovať? S úľavou som odpovedal, že áno, veď je tam môj vedecký kolega. Ten bankový úradník bez zaváhania použil jediný sofistikovanejší prístroj na svojom stole a zdvihol telefón. Opýtal sa na meno hotela, vytočil číslo a po chvíli mi podal slúchadlo. Na druhej strane linky bol môj kolega a tak som mu rýchlo vysvetlil, kde môj pas nájde. Číslo víz som o chvíľu mohol diktovať zdvorilému bankovému úradníkovi. Uznanlivo pokýval hlavou, len tak skusmo sa opäť pozrel na moju plastickú VISA kartu, ako keby ju na diaľku scanoval, a potom sa opýtal, aký obnos potrebujem.
Bol som v čistom úžase. Bol som totiž svedkom toho ako sa v stredovekých podmienkach s jedinou novovekou pomôckou dá čeliť dôstojne a efektívne nástrahám najsofistikovanejších technológií. To je tiež tá nádej pre prípad ich zlyhania. Dobrý úradník ešte žije…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
