Ak už hovoríme o feministických riešeniach a ich slepých uličkách, povedzme si konečne aj o čo vlastne ide. Ide totiž o pozoruhodný, pre nás iste šokujúci fenomén, ktorý sa najnovšie šíri po americkom kontinente. Môj priateľ Robert, päťdesiatročný profesor angličtiny, bol podľa vlastného priznania dlhé roky alkoholikom. Pozoruhodné je, že po celý ten čas jeho rodina držala pokope, iste aj zásluhou obetavej a trpezlivej manželky i detí. Manželkina trpezlivosť však vyprchala paradoxne pol roka po tom, čo Robert prestal plne piť (nepije dodnes). Požiadala o rozvod a krátko na to si našla vraj šťastný vzťah – s inou ženou. Pre všetkých, vrátane už odrastených detí, to bol šok. Nenormálne sa však stáva normálnym. S tým sa musel vyrovnať aj tridsaťsedem ročný Keith. Tento sympatický, spoločenský, dobre vyzerajúci otec dvoch detí so zaujímavým zamestnaním na univerzite, žijúci podľa jeho tvrdenia v dlhoročnom spokojnom manželstve absolvoval počas návštevy Slovenska dramatický telefonát. Manželka mu oznámila, že práve požiadala o rozvod, pretože si našla – inú.

Samozrejme, že nájdeme v Spojených štátoch aj celý rad (možno prevahu?) šťastných manželstiev. Za všetkých spomeňme Kathleen a Petra, ktorí sú správcami spisovateľskej kolónie zvanej Ledig House ako aj priľahlého parku sôch zvaného „The Fields“. Sú zosobášení niekoľko rokov a zatiaľ bezdetní, čo Kathleen rieši starostlivosťou o ušľachtilú sučku zvanú Paris. A práve na príklade Paris som mal možnosť vidieť akú toleranciu si také moderné manželstvo vyžaduje. Peter sa pripravoval na dôležitú konferenciu v Albany, keď Kathleen prišiel na rokovanie jeden z adeptov na umiestenie svojho diela v parku sôch. Sučka Paris chcela byť samozrejme pri tom. No ale jednajte so sochárom i sučkou zároveň… Riešenie sa našlo, Peter musel prerušiť prácu na konferenčnom príspevku a ísť dobrovoľne-povinne venčiť psa, aby sa Kathleen mohla sústrediť na svoju robotu. Keď som sa Petra pýtal ako sa mu tá úloha vyvádzača psov páči, len mávol rukou. Kathleen je krehká blondínka, so zmyslom pre humor, ale tiež citlivá a občas náladová, veľmi ambiciózna, ale tiež často sklamaná, že jej všetko nevychádza podľa plánov. Peter je chlapčensky rozosmiaty, hlučný, energický, cieľavedomý a hlavne tolerantný, hoci som ho videl aj poriadne rozčúleného. Iste sa občas pohádajú, ale veď aj tom je manželstvo. Momentálne sú na výlete po Japonsku, Thajsku a Vietname. Sučku Paris zatiaľ stráži ich priateľ a spolupracovník Loren. Loren je relatívne mladý muž (odhadom má tridsaťpäť, pričom najnovšie sa podľa štipendijných kritérií za mladého považuje každý pod štyridsiatku), ktorý žije na podnájme u rozvedenej a jednodetnej Sheri. Nemá s ňou však nič, pretože má pevný vzťah s Jane, ktorá je tiež jednodetná, a býva v New Yorku. Ledig House je asi jeden a pol hodiny vlakom od New Yorku a hlavným problémom Lorena a Jane je, kto sa v prípade manželstva prisťahuje ku komu. Kúzelný vidiek s nádhernou krajinou v údolí rieky Hudson má iste svoje čaro, na druhej strane mrakodrapové kaňony New Yorku skrývajú viac pracovných príležitostí. Josie, náš posledný príklad americkej ženy, sa rozhodla definitívne pre malebný vidiek. Josie uvádzam na záver, pretože na rozdiel od zástupu seriálových amerických žien v našich televíziách, či kinách, ona je práve to najnormálnejšou, až bežnou ženou, akú by sme stretli iste aj u nás. Žije s deťmi a manželom vo farmárskom dome uprostred príjemnej, lesnatej krajiny. Svokrovci vlastnia farmu na produkciu okrasných drevín. Ona upratuje v Ledig House. Jej život sa odvíja v nemennom rituály vypravenia detí do školy, cesty starším autom na nákupy pre Ledig House a niekoľkohodinovým upratovaním. Možno to vyzerá ako veľká nuda, ale Josie sa zdá spokojná. Vždy bolo príjemné s ňou prehodiť zopár slov, prišla aj na náš literárny večierok, ktorý brala ako vážnu spoločenskú udalosť a primerane sa aj upravila. Prekvapila nás všetkých len raz – to, keď prišla do práce v rámci známeho maškarného sviatku „Haloween“ oblečená za vyzývavú, provokujúcu ženu s celkom zmeneným výzorom. Na chvíľu sa zdalo, že by mohla byť celkom iná. Ale nechce. Alebo nemôže?

Autor: Gustáv Murín