Po veľkom ohlase na vlnu tzv. feminizmu spred takmer dvadsiatich rokov sa obraz americkej ženy u nás obmedzil na umelohmotné portréty plastickou chirurgiou vystužených amerických herečiek a speváčok. A nebyť Moniky Lewinskej, ani nevieme, že iné ženy v Amerike aj existujú. Mimochodom, práve na jej príklade dokumentoval seriózny The New York Times Magazine v článku „Rady pre Clintonov vek“ veľký skok v sexuálnom správaní amerických žien. Kým feminizmom náležite vystužená manželka prezidenta „isté veci proste nerobí“, mladá Monika hodila všetky návody za hlavu a robila veci predtým nepredstaviteľné. Ale poďme ďalej a opýtajme sa – aké sú normálne americké ženy? Ako sa vyrovnávajú s prirodzenou potrebou emancipácie na jednej strane a výzvami militantného feminizmu na strane druhej, a ako to všetko zapadá do reálneho života? Netrúfam si dať na tieto otázky generálnu odpoveď, ale zato vám ponúkam portréty obyčajných amerických žien tak ako som ich stretol pri svojich dlhodobejších spisovateľských pobytoch v Spojených štátoch. Závery si však urobte sami.

Prvou ženou, ktorej osud ma zaujal, bola bývalá profesorka dramatického umenia no univerzite v Iowa City – Sheila. Bola čerstvo bývalá, pretože ju z príslušnej katedry práve prepustili. Bránila sa na tú dobu adekvátnymi prostriedkami – feministickým protiútokom. Vyhlásila, že šéf katedry, ktorý ju prepustil, bol k nej hrubý, vraj ju fyzicky napadol a pri náhodnom stretnutí na chodbe univerzity dokonca sotil do steny. Žalovala v tejto veci univerzitu za obrovské sumy. Toho údajného násilníka som nestretol, ale zato som sa stretol so Sheilou. Bola to útla, milá, inteligentná žena, podľa jej slov šťastne vydatá, milujúca svoju prácu, o ktorú prišla – priznávam, že moje sympatie boli plne na jej strane. Nebolo to však rozhodujúce, lebo svoj spor prehrala. V konečnom dôsledku zavážila spontánna reakcia študentov, ktorí spísali petíciu na obranu obvineného muža s prevahou argumentov proti Sheile. Nemôžem posúdiť podstatu sporu, ale faktom je, že výsledok bol neklamným znamením, že časy až inkvizičnej moci feminizmu sú nástupom deväťdesiatych rokov nenávratne preč. Realita ukázala, že nový hon (tentoraz na „čarodejníkov“) sa opäť ukázal ako slepá cestička.

Joan bola celkom inou ženou. Možno by sa dalo povedať, že príkladom modernej, emancipovanej, ale hlavne úspešnej americkej ženy. Mala veľmi peknú tvár a pri svojich štyridsiatich piatich rokoch vyzerala na tridsať. Pravda, stretol som sa s ňou už v čase, keď bola rozvedená. Rozviedla sa po sedemnástich rokoch údajne bezkonfliktného manželstva z dôvodov pre ňu vraj neprimeranej žiarlivosti manžela. Podľa amerických zvykov, ostal jej po rozvode dom a dve odrastené deti. Joan bola nadšená životom v malom univerzitnom mestečku, mala rada svoju prácu moderátorky rozhlasovej relácie s klasickou hudbou a žila pestrým spoločenským životom. Na nej je však tiež možné dokumentovať prinajmenšom spletité cesty americkej ženy k láske. Malé mestečko poskytuje malé možnosti zoznámenia všade na svete. V Amerike však nie sú vzdialenosti problémom a tak Joan udržiavala po dlhé roky vrúcny vzťah s mužom z Washingtonu. Ako mi sama povedala, ťažko tohto Američana (po všetkých stránkach považovaného za „dobrú partiu“) mohla považovať za milenca – bol totiž impotentný. Joan mi tým chcela vysvetliť častú prítomnosť cudzincov v jej dome. Boli to imigranti hlavne z východnej Európy a v prípade niekoľkých juhoslovanských typov, zjavne ilegálnych.

Rovnaký problém riešila podobne aj Rachel, ďalšia deva z Iowa City. Rachel bola asistentkou v našom spisovateľskom programe. Bola mladá a plná entuziazmu. Študovala na zdravotnú sestru, aby raz mohla pomáhať chorým v Afrike. To, že v samotnej Amerike je dosť chorých, ktorí si zdravotnú starostlivosť tiež nemôžu dovoliť, jej nepripadalo až také zaujímavé. Rachel mala klasický problém amerických žien – až štyridsať percent z nich je obéznych. Joan to zakrývala decentnými, splývavými šatami. Jej dcéra v Rachelinom veku už to mala ťažšie. Aj u nás sú totiž niektoré ženy „viac pri sebe“, ale len v Amerike dosahujú ženy (a aj niektorí muži) obrovité rozmery. Proti týmto horám sadla aj povestné ruské báryšne pripomínajú vychrtnutú modelku Twigy. Rachel ešte nepatrila k rekordmankám, ale aj tak sa snažila odpútať pozornosť tým, že si nechala prepichnúť jazyk striebristou guľôčkou, ktorú potom večne omáľala v ústach. V posledných dňoch nášho pobytu som ju vídal vodiť sa za ruku so šťúplym, krehkým éterickým indickým básnikom Rádžom. Na veľkú lásku však už bolo neskoro. Rachel mi po čase napísala, že sa proti vôli rodičov vydala za Afričana (tuším zo Zimbabwe).

Rachel č.2, ktorú som stretol o tri roky neskôr, to riešila útekom z Iowy. Sťahovanie z ďalekého Stredozápadu ju však, podľa vlastných slov, priviedlo z dažďa pod okvap. Či skôr z krajiny sužovanej mužskými suchotami do vysokovýkonnej sušičky. V New Yorku totiž podľa oficiálnych štatistík pripadá až päť slobodných diev (tzv. singels) na jedného slobodného muža. Problém je však hlbší. New York je tradičnou bránou prílevu imigrantov. Tí, podľa amerických kritérií (pochopiteľných asi aj pre nás) nie sú práve sľubnou partiou pre zakladanie rodiny. Okrem iných kultúrnych tradícií (kvôli ktorým sa vraj rozvádza aj kultivovaná dcéra manželky českého prezidenta s nemenej kultivovaným izraelským manželom), im chýba často znalosť jazyka, ale predovšetkým šanca práce (nehovoriac už o pracovnej kariére). Na druhej strane americkí muži (tvrdo poučení militantným feminizmom) majú doslova paniku z tzv. engagement, čiže vážneho vzťahu. V Amerike to totiž neznamená len vzťah dvoch partnerov, ale predovšetkým celý rad zmluvných záväzkov a nárokov predovšetkým ženy. Preto si dávajú veľký pozor, aby sa náhodou „nezaplietli“ príliš. To, okrem iného, znamená, že aj pomerne atraktívna, emancipovaná (a dokonca feministicky založená) Stredoeurópanka so skvelou kariérou má vážny problém nájsť si v takom meste partnera. Stretol som takú, ktorá to riešila mileneckým vzťahom v Londýne (kam odlietala na víkend raz do mesiaca). Rachel č.2 sa však nevzdávala. Pomerne pekná, len trochu moletná, kultivovaná tridsiatnička v hľadaní životného partnera neváhala použiť aj najmodernejší prostriedok – Internet. Skutočne našla istým spôsobom typického moderného Američana. Bol síce „singel“, ale staral sa aj o malé dieťa. Rachel č.2 bola však týmto zoznámením sklamaná – perspektívny nápadník sa vraj príliš venoval vlastnému dieťaťu a málo si ju všímal.

Životný údel Abbie istým spôsobom dokresľuje všetko predošlé. Abbie je veľmi pekná, až atraktívna čiernovláska (rumunsko-ruský pôvod so slovensky znejúcim menom), vo veku, keď jej túžba po rodine je už naozaj naliehavá. Staršia ako Rachel č.2 má tú výhodu, že útek z amerického vidieka do veľkomesta absolvovala už dávnejšie. Našla si aj primeraného partnera, s ktorým zažila podľa vlastných slov plnohodnotný ľúbostný vzťah. Ako však roky bežali, stále viac sa vyhrocoval problém túžby Abbie po rodine a naopak až klasicky panickej obavy jej partnera z „engagement“. Kto si pozrie manželské zmluvy (alebo si prečíta perličky o sumách, ktoré vymáhajú americké manželky od svojich mužov), ani sa veľmi nečuduje. Keď tento „konflikt záujmov“ vyvrcholil, vyriešil to partner Abbie veľmi jednoducho – našiel si inú, mladšiu. Tento príklad by aj mňa ľahko priviedol na pozície bojovných feministiek, keby som nebol presvedčený, že práve nimi ponúkané riešenia sú slepou uličkou, v ktorej sa dnes zmietajú státisíce amerických mužov a žien. Sklamaná Abbie sa presťahovala do malého mestečka, kde je dnes obklopená priateľkami, ktoré sú tak ako ona „singels“. Lenže Sheri a Kathi (ktoré som stretol) majú každá dieťa. Abbie má psa.

Autor: Gustáv Murín