O Albánsku sme sa v minulosti dozvedeli akurát to, že tam vládol bizarný komunistický diktátor a keď komunistický režim padol, tak to bola jediná krajina na svete, kde takmer celý národ uveril pyramídovým hrám. Inak je Albánsko napríklad v športe, kultúre, či vede z pohľadu sveta neviditeľné. A pri tom by asi aj ostalo, keby teroristické útoky v Tunisku, ktoré zruinovali miestny turistický priemysel, nepostavili naše cestovky pred dilemu. Päť tisíc už predaných zájazdov potrebovali kamsi presmerovať. A tak vznikla legenda o Albánsku, ako novej turistickej destinácii. Našiel sa aj novinár, čo opísal Albánsko, ako „krajinu tisícich krás“. Kto uveril, nestačil sa čudovať.
Turistika ako priemysel
V Albánsku zle pochopili svoju šancu nahradiť tradičné turistické destinácie. Budovanie nových hotelových kapacít a hlavne rezortov nezverili osvedčeným medzinárodným sieťam, ale všetko chcú objaviť sami. Tak to aj vyzerá. Taký „rezort“ v Shengjine patrí chlapíkovi, ktorý zarobil na ťažbe štrku a kamiónovej doprave. A tak sa tam aj cítite, ako na štrkovisku. Každú chvíľu niečo škrípe. Učia sa obsluhovať, učia sa ako upratovať izby, učia sa poskytovať služby. „Zahraničná expertka“ tu napríklad učila mladú obsluhu, čo to znamená, keď je na tanieri skrížený príbor. Alebo si predstavte chyžnú, ktorá vás pri poobednej sieste vyruší s tým, že by si rada u vás zapla vysávač, lebo chce povysávať niečo na chodbe?! Donedávna mali izby len jeden kľúč, aby do nich nemohli vchádzať chyžné bez kontroly klientov. Už sú kľúče dva, ale aj tak neupratujú automaticky. Záchodový papier si hostia „kradnú“ z opustených vozíkov chyžných. Stavajú tak rýchlo, že hotel ostane nedostavaný, ale reštaurácia v prízemí s veľkými oknami bez skiel už funguje.
Človek však mnohé oželie, keď sa mu ako suchozemcovi dostane to podstatné, prečo sem cestuje – more. Opäť však omyl. More je plytké tak, že do sto metrov je vám maximálne po pás. Možno aj preto je pozoruhodne pokojné, jeho hladká hladina je takmer bez vĺn Preto je ale aj špinavé od blízkeho prístavu s olejovými škvrnami na hladine a plávajúcimi jednorazovými detskými plienkami ako vylepšením. Ale to ešte nie je to najhoršie.
Ak je na svete miesto, kde Slováci nie sú vítaní, tak je to albánsky Shengjin. Shengjin je totiž najbližšie prímorské letovisko pre kosovských Albáncov a tí Slovákov nemajú radi. A kosovských Albáncov sú v Shengjin-e tisíce. Najmä tých pracujúcich v zahraničí, aj s babičkami v krojovaných sukniach. Sú agresívni a arogantní tak, že sa ich boja aj miestni. Preto neposkytujú určité služby „all inclusive“ našim turistom (bar na pláži, osušky), lebo nedokážu zaručiť, že by si neposlúžili bez dovolenia aj Kosovci. Je to pozoruhodný paradox týchto dní. Kosovci idú dvomi prúdmi – utečenci na sever a dovolenkári na juh.
A pozor, výraz „rezort“ tu má celkom iný význam, než inde. Nie je to uzavretá enkláva pre zahraničných turistov. Našinci tu tvoria sotva pár stoviek v záplave tisícov miestnych. To znamená, že pri hoteli/ubytovni síce máte bazén, ale ten je už od šiestej ráno obsadený prišelcami zvonku. Na morskej pláži síce máte zaručené svoje ležadlo s celkom šikovným slnečníkom so stolíkom, ale ak vynecháte niektorý deň, nájdete tam miestnych. Sprcha na pláži nefunguje, uspokojte sa s vodou z jedinej hadice pre tie stovky dovolenkárov okolo.
Nenájdete tu žiadne obvyklé plážové atrakcie ako surfy, bicykle, motorky na požičiavanie, koníky… Banana-riding alebo závesné padáky za člnom, tu jednoducho nepoznajú. Zato každých päť minút ide tam, či späť nejaký miestny predavač. Vrátane dedka, čo ponúka odváženie na prenosnej váhe davu turistov, ktorých nadváha je očividná a nestoja o to mať ju aj presne odmeranú. Tí predavači pokrikom vychvaľujú tovar, ktorý by ste si nikdy nekúpili. Skúste si pri tom pospať!
Večer hrá stovkám hostí biedna kapela, kde najpodstatnejší je automatický elektronický bubeník. Ale to miestnym nevadí a tancujú na to rovnaké chorovody, ako Gréci, či Chorváti. Promenáda nemôže byť iná, než celá krajina. Nájdete tu žobrákov, či žobrajúce ženy s malými deťmi. Trhovníci sú väčšinou Cigáni a ich tovar je olympiáda gýčov. Za delikatesu sa tu považuje na hrdzavom fúriku na uhoľ pripečená kukurica. Ale pamätníkov poteší, že tu ešte majú púťové atrakcie typu hádzania krúžkov na lacné suvenírové ceny.
Albánski podnikavci v nádeji, že budú alternatívou problematických destinácií, stavajú o dušu nové ubytovacie kapacity. Ale nie inžinierske siete a zázemie. V Shengjin-e denne vypadáva prúd a voda. Odpadové siete tam za podpory Európskej komisie začali ešte len stavať a to už tam stojí hotel vedľa hotela, či skôr ubytovňa vedľa ubytovne, kde sú hviezdičky len na nebi. Ešte pár rokov takéhoto „boomu“ a celé sa to pod vlastnou váhou zrúti.
Ak vám nepohodlie práve sa rodiaceho turistického priemyslu nevadí, pretože uprednostňujete nízke ceny – áno, tu ste na správnom mieste. Zabudnite na „all inclusive“ a za lacný peniaz sa stravujte s miestnymi. A radšej si zvoľte turistické rezorty na juhu, ako sú tie okolo mestečka Sarande s plážami ako Ksamil, Lukova, Kakome, či Piqeras. Tá najdlhšia v celej krajine, Borsh, sa nachádza približne 40 kilometrov na sever. Samotná má dvanásť kilometrov, takže si tu konečne užijete trochu kľudu. Kto si chce len odskočiť z Tirany k moru, najbližšie to má k rezortom pri meste Durres.
Ešte jednu nečakanú výhodu tu zažijete – na rozdiel od iných krajín, tu cez dovolenku zaručene nepriberiete. Jedlo okrem polievok pripomína to internátne – hranolky, špagety, makaróny, sivá kuracina, čí krídelká ako hlavné jedlo! Volá sa to „all incusive“, ale v skutočnosti ide o „all illusive“.
Na vlastné riziko
Turistika po krajine nie je lepšia. Cesty sú tu veľmi zlé. Jediná „diaľnica“ nad Tiranou je ako naša zdvojená okreska. Čo u nás trvá desiatky minút, tu trvá hodiny. Do väčšiny atraktívnych oblastí, ako sú napríklad jazerá uprostred hôr, vedie poľná cesta. Ak sa tam autobus dostane, tak počítajte s tým, že budete prechádzať cigánskou osadou a oceníte, ak vás z toho obkľúčenia šofér dostane. Počítajte s nepohodlím a biednymi službami v krajine, kde sa s obchodníkmi, či čašníkmi žiadnym svetovým jazykom nedohovoríte.
A pozor na výlety na vlastnú päsť za neskazenými krásami prírody. Lebo tu už ide o život. Sme v krajine ešte stále zaťaženej dlhoročnou tradíciou krvnej pomsty, ktorej podlieha približne tri tisíc rodín. Začiatkom letnej sezóny v roku 2015 bol neďaleko letoviska Shengjin zastrelený na ulici tínedžer, čo urobil chybu, že vyšiel z úkrytu. Ak si myslíte, že sa vás miestna kriminalita netýka, tak si spomeňte na smrť páru mladých českých turistov v tom istom období. Do Národného parku Thethi, kde skončil ich život guľkami z kalašnikova, nevedie poriadna cesta. Tak si prenajali auto s náhonom na všetky štyri kolesá. Tým sa síce dostali ku krásam parku, ale aj k marihuanovým poliam, ktoré tam miestni pestujú. Svoj výlet fotili a posielali to každodenne na svoj Facebook! Ostatné si môžete domyslieť. Pritom v inom albánskom Národnom parku už pred rokmi po českých turistov strieľali. Lenže tí sú zrejme nepoučiteľní…
História ako atrakcia
Aj to zlé je vraj občas na niečo dobré. Neefektívnosť nového režimu tu dáva šancu na inde nevídané zážitky. Albánsko bolo povestné nadmierou vojenských bunkrov, ktorých paranoja komunistického režimu vyfabrikovala viac ako 700 tisíc. Ešte ich zahliadnete v krajine, ale v hlavnom meste ostal naozaj len jeden na ukážku turistom.
Nadšenec vojenskej techniky však iste ocení návštevu bývalého tajného vojenského prístavu. Jeden stojí dnes na severnom konci zátoky letoviska Shengjin. Kedysi ostro strážený a chránený aj batériou protilietadlových rakiet. A v ňom ostali klenoty starej námornej techniky inde nevídané – torpédové člny a mínolovky v rôznom stave rozkladu. Demontované veže protilietadlových diel ležia povedľa. A keď prídete bližšie, objavíte skutočný unikát. Do kamenného svahu vytesané dva betónové úkryty pre tieto lode s obrovskými oceľovými vrátami.
Samozrejme, je to adrenalínový výlet. Keď prekročíte na zemi ledabolo položený dvojitý ostnatý drôt, musí vám byť jasné, že tu nie ste práve vítaní. Ale aj spoza tej symbolickej zábrany vidíte inde už nevídané.
Vitajte v Albánsku!
Pôvodná reportáž G. Murína publikovaná v týždenníku Slovenka č.13/2017
