Autor: Pavel Novotný, Hospodárske noviny, 2.7.2019

 

Predstavte si, že ste úplne nezávislí od okolitého sveta. Sami si hospodárite, všetko potrebné si vyprodukujete, nemusíte od nikoho nič nakupovať ani získavať peniaze predajom vašich výrobkov. Takto nejako to vyzeralo v 80. rokoch minulého storočia v Albánsku. Aspoň v predstavách miestnych ekonómov a komunistického vedenia.
Prečítajte si, v čom je kedysi najuzavretejšia európska ekonomika špecifická, čím všetkým si prešla aj čo by jej malo zabezpečiť do budúcnosti trvalý rast.

Bunkre v centre mesta
Centrum Tirany, leto 2019. Všade sa rozprestierajú udržiavané zelené plochy, žeriavy pracujú na výstavbe moderných polyfunkčných centier a obytných komplexov, na širokých bulvároch sa striedajú malé kaviarničky a reštaurácie s predajňami globálnych módnych značiek.

Bunker ako atrakcia

Bunker ako atrakcia

Napriek tomu cítite, že Tirana je skrátka iná než ostatné balkánske metropoly. V parku sa deti hrajú v napoly rozobratých betónových bunkroch, mnoho rozostavaných budov je schátraných a opustených, v počte čerpacích staníc na osobu je krajina suverénnou európskou jednotkou.
Za všetko môže osobitný ekonomický model ekonomickej a finančnej samostatnosti, takzvaná autarkia, ktorú v krajine zaviedol legendárny vodca Enver Hodža.
Albánsko bolo pritom ešte začiatkom 60. rokov súčasťou Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Z tohto ekonomického zoskupenia krajín bývalého komunistického bloku vystúpilo v roku 1961. O sedem rokov neskôr, teda v roku 1968, ukončilo na protest proti okupácii Československa členstvo aj vo Varšavskej zmluve, vojenskom bloku komunistických krajín. „Od konca 60. rokov bola naším hlavným partnerom Čína, toto spojenectvo sa však skončilo v roku 1978,“ hovorí pre HN Sokol, miestny expert na cestovný ruch.

Rozkol s Čínou
Hodžovi, tvrdému a presvedčenému stalinistovi, sa totiž nepáčilo zbližovanie Číny so Spojenými štátmi. Obe veľmoci našli k sebe cestu po návšteve amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne v roku 1972 a spoluprácu ešte zintenzívnili po smrti čínskeho lídra Mao Ce-tunga o štyri roky neskôr.
Bývalý vodca albánskych partizánov Hodža, ktorý stál na čele západobalkánskej krajiny od konca druhej svetovej vojny do svojej smrti v polovici 80. rokov, preto urobil radikálne rozhodnutie a všetky vzťahy s Čínou prerušil. Krajina sa ocitla v izolácii od vonkajšieho sveta. „Prirodzene, úplne sami sme nezostali, nejaké kontakty najmä s komunistickými krajinami pretrvali. Týkalo sa to najmä Československa, s ktorým sme mali asi najlepšie vzťahy. V 80. rokoch sme k vám napríklad vyvážali chróm,“ spomína si Sokol.
Od väčšiny kľúčových komodít však Albánci boli odrezaní. Museli si produkovať potraviny, veci každodennej spotreby i energie. V krajine veľmi rýchlo zavládol nedostatok základných surovín aj pohonných látok. Albánsko získalo status najchudobnejšej krajiny starého kontinentu.
Podobne ako v ostatných krajinách východnej Európy, aj Albánsko zastihol na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia pád komunizmu. Na rozdiel od Československa, Maďarska či Poľska však boli prvé roky slobody v Albánsku poznačené veľkým chaosom. Obrovské masy ľudí emigrovali do zahraničia, najmä do Grécka a Talianska, kde dodnes žijú najpočetnejšie albánske menšiny.

Prudký prepad HDP
Prvé ekonomické reformy, ktoré krajinu nasmerovali k trhovej ekonomike, prijali Albánci až v roku 1992. V tom čase sa hrubý domáci produkt prepadol o viac ako polovicu oproti vrcholu spred troch rokov. Krajina sa však konečne hospodársky otvorila svetu a začala napredovať.
V Albánsku začali podnikať celé rodinné klany. Medzi ne patrí aj rodina Dizdariovcov, ktorá má postavený luxusný štvorhviezdičkový Grand Hotel priamo v centre Tirany, na ulici Ismaila Kemaliho. Bývalú vládnu štvrť, ktorá bola kedysi hermeticky uzavretá a pre bežného smrteľníka pod hrozbou prísneho trestu nedostupná, domáci dodnes volajú Blok.
Z Grand Hotela vidíte rovno cez ulicu bývalú vilu Envera Hodžu a jeho rodiny. „Na mieste, kde teraz stojí Grand Hotel, sa pred časom nachádzala vila našej rodiny. Tú nám však zhabali úrady za Hodžovej vlády. Po páde komunizmu sme ju reštituovali a postavili na jej mieste hotel,“ hovorí pre HN plynulou slovenčinou Faik Dizdari, šéf firmy Ig La a zároveň honorárny konzul Slovenska v Albánsku.
Napriek dávnym nezhodám majú dnes Dizdariovci s Hodžovcami dobré vzťahy. Do reštaurácie v Grand Hoteli chodí každý deň o tretej vodcov syn Ilir Hodža, ktorý sa pri káve pozerá na vilu, kde vyrastal. Dnes ju využíva vláda.

Vila E. Hodžu

Vila E. Hodžu

Príbeh rodiny Dizdariovcov vykresľuje dnešnú hospodársku realitu Albánska. V krajine majú veľkú ekonomickú moc bohaté rodiny, ktoré sa púšťajú do rôznych sfér podnikania. Napríklad Faikova firma pôsobí v tabakovom priemysle. Na Slovensku nakupuje cigaretový papier, do ktorého potom balí tabak.

Jeho produkty sú známe pod značkou Grand. „Samozrejme, snažím sa o rozvoj obchodných vzťahov medzi Slovenskom a Albánskom. Aj prostredníctvom hotelového biznisu, do ktorého sme vstúpili, chceme do našej krajiny prilákať slovenských turistov,“ naznačuje svoje podnikateľské úmysly Faik Dizdari.

Hannover v Tirane
Podobne zmýšľajú aj ďalší podnikatelia. Spomínanú ulicu pomenovanú podľa Ismaila Kemaliho, zakladateľa prvého nezávislého albánskeho štátu, lemuje množstvo obchodíkov, hotelov či reštaurácií.

Mnohé gastronomické a ubytovacie zariadenia v Tirane, Drači, Vlore alebo ďalších albánskych mestách nesú názvy ako Melbourne, Hannover či Bologna. V mnohých prípadoch ich vlastnia Albánci, ktorí si v zahraničí zarobili nejaké peniaze a vrátili sa domov, aby tu rozbehli vlastný podnik. Svoju prevádzku potom pomenovali podľa mesta, kde žili a pracovali.

Nedostavané

Nedostavané

Albánska ekonomika je pritom stále do veľkej miery závislá na takzvanej remitencii, teda peniazoch, ktoré vysťahovalci posielajú zo zahraničia domov svojim rodinám. V prípade Albánska tieto finančné prostriedky dosahujú okolo 600 až 700 miliónov eur, čo predstavuje zhruba 10 až 12 percent hrubého domáceho produktu.

Koniec developerského sna

Koniec developerského sna

Návrat domov z Nemecka, Talianska, Grécka či ďalších krajín je totiž pre mnohých Albáncov stále náročný. V krajine do veľkej miery funguje šedá ekonomika. Miera nezamestnanosti je naďalej v porovnaní s ostatnými krajinami juhovýchodnej Európy relatívne vysoká. A to aj napriek tomu, že sa pomerne rýchlo znižuje. Kým ešte pred piatimi rokmi bolo bez práce oficiálne 18 percent Albáncov, vlani sa toto číslo šplhalo k 13 percentám.

Naši investori zaostávajú
Veľký potenciál rýchlo objavili západné krajiny. V Albánsku investujú Taliani, Nemci i Francúzi. Šancu využívajú aj krajiny z nášho regiónu, najmä Česko, Maďarsko či Poľsko. „Slovenské firmy zatiaľ o Albánsko neprejavujú veľký záujem, hoci viaceré sa informovali o možnostiach investícií. Niekoľko našich výrobcov sem dováža svoje produkty, takisto niektoré cestovné kancelárie ponúkajú zájazdy do Albánska,“ uviedol pre HN Peter Spišiak, slovenský veľvyslanec v Tirane.
Podľa neho vzájomný obchod medzi našimi krajinami dosahuje približne 30 miliónov eur, z toho 25 miliónov je vývoz zo Slovenska do Albánska. Často ide napríklad o model smartfónu juhokórejskej spoločnosti Samsung, ktorý sa montuje u nás. Desaťtisíce Albáncov však majú záujem aj o aplikácie vyvinuté slovenskými technologickými spoločnosťami.
Veľký význam má v albánskej ekonomike poľnohospodárstvo. V tomto segmente pracuje takmer polovica obyvateľov, odvetvie má na hrubom domácom produkte zhruba pätinový podiel. V krajine sa pestuje tabak, vínna réva, pomaranče či citróny. Keď pôjdete autom po diaľnici z Tirany na Drač a nižšie pozdĺž pobrežia, často uvidíte rozsiahle háje olivovníkov.

Krajina pri nálezisku Appolónia

Krajina pri nálezisku Apollónia

Ešte z čias, keď Albánsko bolo odkázané samo na seba, pochádza príklon tejto krajiny k zeleným formám energie. Keďže krajina trpela na nedostatok dovozu ropy či zemného plynu, musela si poradiť inak a stavila na vodnú energiu. Albánci dokonale využili svoje geografické podmienky, najmä divoké rieky na severe krajiny. Postavili celkovo päť hydroelektrární, vďaka ktorým patria medzi globálnych lídrov v tomto segmente. Hlavnú úlohu hrá severoalbánska rieka Drin, na ktorej je väčšina hydroelektrární.
Nedostatok palív v časoch komunizmu sa odzrkadlil ešte v jednom fenoméne. Kým v 80. rokoch bol benzín a nafta často podpultovou komoditou, s ktorou sa kšeftovalo na čiernom trhu, po páde režimu začali veľmi rýchlo vyrastať čerpacie stanice všade, kde sa dalo. Dnes ich na albánskych cestách uvidíte doslova na každom kilometri. Neraz sú rozostavané tak, že z jednej stanice vidíte druhú vzdialenú pár stoviek metrov. Ceny palív sú pritom podobné ako na Slovensku.

Budúcnosť je v turizme
Najväčšie nádeje však Albánci vkladajú do cestovného ruchu, ktorý má v tejto krajine skutočne veľký potenciál. Nedotknuté pláže takzvanej albánskej Riviéry predstavujú obrovský kontrast oproti preplneným rezortom v Grécku či Taliansku. „Cestovný ruch tvorí v Albánsku približne pätinu hrubého domáceho produktu,“ uviedol pre HN sprievodca Murat Aruci.
Vláda v Tirane si význam tohto sektora veľmi dobre uvedomuje a má s ním smelé plány. „Vlani dosiahol počet zahraničných turistov v Albánsku šesť miliónov, čo je o jeden milión viac, než rok predtým. Našim cieľom je však desať miliónov ľudí,“ pripomenul pre HN Blendi Klosi, albánsky minister turizmu a životného prostredia.
Problémom je, že väčšinu zahraničných turistov tvoria Albánci – buď tí z Kosova, Macedónska či Čiernej Hory, alebo albánski emigranti, ktorí získali pas inej krajiny a sú oficiálne evidovaní ako cudzinci.
Lídri cestovaného ruchu však majú ambíciu priviesť do krajiny aj dovolenkárov zo západných krajín.

Leonard Maci vpravo

Leonard Maci vpravo

„Vypracovali sme stratégiu, ako k nám pritiahnuť turistov zo Spojených štátov, Kanady, Izraela alebo východnej Ázie. Chceme im ponúkať agroturistiku, ekoturistiku či dobrodružný cestovný ruch. Máme všetky predpoklady na to, aby k nám chodili priaznivci raftingu, paraglajdingu alebo rôznych vodných športov. V našej krajine sa nachádzajú hlboké kaňony s divokými riekami, a to nielen na severe, ale i na juhu krajiny,“ hovorí pre HN Leonard Maci, šéf Národnej agentúry turizmu.

Brunilda Licajová

Brunilda Licajová

Prvé náznaky úspechu možno vidieť v meste Drač a jeho okolí. V neďalekom rezorte Golem stretnete turistov hovoriacich po rusky, poľsky či ukrajinsky. Niektoré hotely, ako napríklad Aler, majú dokonca ukrajinský personál.
Práve tieto kroky by mohli prispieť k ďalšiemu nárastu významu cestovného ruchu pre albánske hospodárstvo. „Cieľom je dosiahnuť, aby do roku 2022 prispieval turizmus priamo či nepriamo 29 percentami k hrubému domácemu produktu,“ doplnila pre HN Brunilda Licajová, expertka na turistický marketing z albánskej inštitúcie Turistické poradenské služby.

 

Publikované s povolením autora, pôvodný článok nájdete TU. Ilustračné foto G. Murín.