Tvrdí sa, že supermarket je druhým domovom pravého Američana. V Malajzii by sa veľmi radi podobali Američanom, veď aj miestna mena sa pôvodne volala malajský dolár a dodnes jej symbol pripomína americkú menu. Počas našej vedeckej konferencie sme mali príležitosť zažiť, čo je druhým domovom pravého prosperujúceho Malajčana v dobe, kedy mala táto krajina ambície stať sa jednou z najmodernejších krajín sveta. Štyria z nás – jeden fínsky profesor, mladý Nemec a dvaja Slováci – sme spoznávali malajský megamarket, ktorého súčasťou bola aj umelá rieka s vyhliadkovými loďami. Najskôr sme odvážne vstúpili do obrovského oddelenia potravín. Mali tu naozaj všetko, čo ponúka štandardný konzumentský sortiment kdekoľvek na svete. Veľmi ťažko sme ale nachádzali čosi, čo by sme mohli označiť ako typicky malajské. Vo vedľajšom oddelení s luxusnou kozmetikou nám zasa ponúkli presne ten istý výber svetových značiek (dokonca aj v rovnako aranžovaných regáloch) ako v Londýne, Paríži či New Yorku, ale už aj Sofii, Prahe a Varšave. V iných oddeleniach to nebolo lepšie.

Supermarket

Supermarket

Za chvíľu sme mali tejto globálnej ponuky na malajský spôsob tak akurát dosť a rozhodli sme sa odísť. Ale to vôbec nebolo jednoduché. Všetci sme sa totiž zhodli, že na návrat do univerzitného kampusu potrebujeme taxík. Všetci sme tiež súhlasili s tým, že taxíky všade na svete parkujú pred hlavným vchodom. Ale nedokázali sme nájsť ten hlavný vchod.

Prešli sme štyrmi poschodiami megamarketu. Objavili sme všetky možné i nemožné druhy obchodov a atrakcií, ale hlavný vchod nikde. Niekoľkokrát sme sa vrátili na to isté miesto a znovu s odhodlaním vyrazili novým smerom. Nakoniec sme našli tri možné úniky z tejto megalomanskej budovy – východ na stavenisko, východ do obrovského detského Zábavného parku a vstup do päťposchodových podzemných garáží. Ani na jednom z týchto troch miest nestáli taxíky.

Boli sme štyria vysokoškolsky vzdelaní, primerane scestovaní a navyše vysoko motivovaní cudzinci, ktorí už v živote videli nejeden supermarket a nejeden taxík – a predsa sme boli v koncoch. Po nekonečnom blúdení, márnych osloveniach udivených domácich nakupujúcich, ktorí sa ponáhľali k svojim autám a celkom nekolegiálnych hádkach, kade sa vydať, sme nakoniec vyrazili rezignovane do tmy naprieč priľahlým staveniskom. Došli sme k neďalekej výpadovke, tam konečne stopli taxík a šťastne, hoci nie v nadšenej nálade, dorazili do hotela. Podľa toho ako sme sa mlčky rozchádzali do izieb, bolo jasné, že tento stret s bujne kvitnúcou civilizáciou tretieho tisícročia v nás zanechal rozporuplné dojmy.

Až o pár týždňov, doma, keď som o tomto čudnom zážitku rozprával známym, mi náhle svitlo. Veď ten supermarket hlavný vchod samozrejme mal! Išli sme okolo neho niekoľkokrát a nevšimli sme si ho. Bola to tá garáž, vlastne super-garáž! Kedysi boli obchody tam, kde boli ľudia. Čo najbližšie k nim, ich obydliam a miestam, kam bol ľahký prístup pešo. Dnes stoja obrovské hangáre plné tovaru uprostred pustatiny. Tak, ako diaľnice vedú opusteným krajom mimo ľudských sídiel. Prísť bez auta do takéhoto supermarketu je ako vydať sa pešo po šesťprúdovej diaľnici.

V skutočnosti teda v ten večer v Malajzii bolo všetko v úplnom poriadku. To len my výstrední chodci – cudzinci z Európy – sme si neuvedomili, že hlavným vchodom tohto typu obchodu budúcnosti už je a navždy zostane obrovská, niekoľkoposchodová garáž. Zároveň slúžiaca ako mauzóleum, betónová hrobka posledného, neznámeho chodca.

 

Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.