Náš pobyt v Afrike sa úspešne natiahol na 11 mesiacov. Priznávame, že oddýchnuť si od vysokých lodičiek, make-upu a rannej dilemy: čo si obliecť, nám prišlo vhod. A nielen to. Mať čas nielen pre seba ale i pre druhých, vnímať svet inak a prekonávať seba samých nás akosi zmenilo. A najväčšia africká výzva? Určite naše deti! Skrotiť malých sheluiských divochov, naučiť ich obsedieť na jednom mieste, oslovovať sa menami či komunikovať v angličtine nám dalo poriadne zabrať. Nema sa nám síce sem tam vešia po stromoch, Juma má problém povedať prepáč a Doniho nie a nie naučiť správne počítať do desať. Ale sledovať ich pokroky je pre nás skutočnou radosťou a odmenou. Yuinari má talent na kreslenie, Salima vyniká perfektnou pamäťou, Boni hltá každé nové anglické slovo a Mariam sa vie ukážkovo deliť s ostatnými. Ramadani je expert na chytanie lúčnych koníkov a Emi? Emi hocikedy nekontrolovateľne spustí spev, ale treba podotknúť, že talent určite má.

Stavba nám za niekoľko mesiacov pekne narástla. Vystriedalo sa u nás veľa robotníkov, ale i farníkov či dokonca priateľov z Európy. Ale nič by sme nezmohli bez finančnej podpory známych i neznámych ľudí, bez povzbudivých slov či potrebných modlitieb. Srdečná vďaka vám všetkým!

Priam hriechom by bolo písať na tulacky.sk a nespomenúť naše túlanie po východnej Afrike. Každé tri mesiace sme kvôli novým vízam boli nútené vycestovať mimo Tanzániu. V rámci šetriacich opatrení sme stavili na stopovanie. Otvorila sa nám tak možnosť spoznať nielen nových ľudí, ale zakúsili sme i ozajstné dobrodružstvo okorenené nezabudnuteľnými zážitkami a precvičili našu biednu swahilčinu. Pri stopovaní vždy platí: nikdy neviete koho stopnete, kedy dorazíte a akým autom sa poveziete. Mnohí nás nechali u seba prespať, pozvali na obed či večeru, alebo nám ukázali svoju krajinu a umožnili nám tak vnímať svet ich vlastnými očami.